Dnes má sviatok veľký orodovník Slovákov, ktorý sa ich snažil zachrániť pred krvavým mlynčekom 1. svetovej vojny. Je na čase, aby sa k tomuto blahoslavenému a budúcemu svätcovi náš národ opäť obrátil v práve v tejto dobe, ktorá sa začína strašidelne podobať na udalosti predchádzajúce roku 1914.
Na mnohých miestach po celom svete sa dnes budú konať spomienkové akcie na blahoslaveného cisára Karola Habsburského a jeho manželku, cisárovnú Zitu, zväčša spojené aj so svätými omšami. Blahoslavený Karol, posledný kráľ Uhorska a cisár habsburskej ríše, je totiž vnímaný ako pravdepodobne posledný skutočne katolícky štátnik, ktorý nerobil kompromisy so svetom, aby sa mu zalíškal. Známy je jeho výrok: „nebudem si brať od diabla to, čo mi právom patrí od Boha“. To bola jeho odpoveď slobodomurárom, ktorí mu ponúkli zotrvanie na tróne, ak im prenechá časť riadenia štátu.
Blahoslavený Karol si radšej čestne vybral exil a život v chudobe, než aby sa spreneveril Stvoriteľovi sveta. Čo viac dokazuje jeho úplnú oddanosť Bohu? Kvôli tristným podmienkam, ktoré mal spolu so svojou mnohopočetnou rodinou vo vyhnanstve na ostrove Madeira, kedy ich dom nemal ani poriadne kúrenie, dostal len 34-ročný potomok veľkých panovníkov zápal pľúc, ktorému napokon 1. apríla 1922 podľahol. Existujú svedectvá, podľa ktorých dal Bohu súhlas na chorobu a smrť a obetoval ich „za mier vo svete a za to, aby sa moje národy opäť spojili“. Ku „svojim národom“ rátal aj Slovákov.
Tieto jeho slová sú dnes, po viac ako 100 rokoch od jeho smrti, aktuálnejšie než kedykoľvek v minulosti. Svetu naozaj hrozí, že stratí mier, pričom covidom a následnými udalosťami už stratil svoj pokoj. Slovensko samé sa ocitá v kliešťoch, kedy ho z východu ohrozuje najväčšia vojna od II. svetovej vojny a zo západu rovnako mocný a nebezpečný progresivizmus. Hrozí nám, že sa staneme buď otrokmi cudzích mocností, alebo cudzích ideológií.
Slováci by sa mali opätovne obrátiť ku svojmu blahoslavenému kráľovi a veľkému orodovníkovi. Počas I. svetovej vojny bol Karol jedinou hlavou štátu, ktorá sa aktívne snažila zastaviť globálne krviprelievanie. Všetci ostatní vodcovia chceli bojovať až do posledného vojaka, až do úplného zruinovania vlastných národov. Nevidíme na Ukrajine a na Blízkom východe dnes taký istý postoj? V 1917-om bol aspoň ten Karol, hoci sám, oslabený a neskúsený na tak vysokej pozícii. V 2023-om nemá svet ani to. Niet nikoho, kto by sa zastal najbezbrannejších.
Prečo má Karol sviatok práve 21. októbra? V tento deň roku 1911 si totiž za svoju manželku vzal svoju životnú lásku, Zitu Bourbon-Parmskú. Bol to oddaný manžel mnohopočetnej rodiny. Aj týmto aspektom svojho života má čo povedať modernému človeku, ktorý sa už ani nežení, len „spolunažíva; ktorý už nechce deti a ktorý vo svojej zvrátenosti kladie na úroveň sviatosti manželstva vzťahy homosexuálov! Toto sa deje národom, čo zavrhli svojich svätých panovníkov: najprv prichádzajú o rozum, potom o svoj štát a nakoniec hynú niekde na bojovom poli, alebo vo vyhnanstve.
Je príznačné, že práve stredná Európa je dnes jedným z posledných pokojných a relatívne príčetných častí sveta (aj keď samotné Rakúsko už značne pokrivkáva). Azda je tomu tak na príhovory nášho posledného panovníka, ktorý za nás obetoval svoj život, ako dáky stredoveký kráľ. O to viac sa k nemu treba obracať v túto ťažkú hodinu a v tento slávny deň. Zároveň sa derie aj otázka, ktorú navrhol sám blahoslavený Karol: a nebol by v tejto dobe pre nás lepšie, keby jeho národy začali opäť užšie spolupracovať a čeliť okolitému svetu spoločne?
Beatus Carolus, ora pro nobis.
MG