Spread the love

Neviem ako to je u iných ľudí, no u seba som si všimol zvláštneho fenoménu: v podstate z každého románu, ktorý som kedy čítal – a podľa môjho účtu na ČBDB ich bolo viac ako 70 –  vo mne niečo zostalo. Myšlienka, pocit, obraz. Je pritom jedno, že niektoré z kníh som lúskal už pred dávnymi rokmi. V podstate každá ma nejakým spôsobom ovplyvnila, pozmenila môj pohľad na vonkajší svet, formovala ma.

Je to o to zaujímavejšie, že o filmoch sa niečo takého u mňa vôbec nedá povedať; tam je to presne naopak: nech je snímok sebelepší, má hlbokú myšlienku, či premyslený dej, po pár týždňoch nepociťujem nič, čím by ma akýkoľvek film takpovediac „naveky“ oslovil.

Napadlo ma preto podeliť sa o niektoré z najdôležitejších románov a spôsob, akým ma ovplyvnili. Ako som spomenul, väčšinu z tu uvedených kníh som čítal už pred rokmi, takže niektoré detaily si nemusím vybavovať úplne presne.

 

Norman Mailer, „Nahí a mŕtvi“

Vojnový román odohrávajúci sa na nemenovanom ostrove počas americkej pacifickej kampane v 2. svetovej vojne. Mailer bol sám účastníkom tohto ťaženia, takže román napísal podľa svojich vlastných skúseností. Začína sa na lodi, ktorá preváža vojakov na malý ostrov niekde uprostred Tichého oceánu okupovaný japonskými jednotkami – ostrov, na ktorom mnohí vojaci už čoskoro zahynú.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Na ostrove sledujeme príbehy niekoľkých vojakov a ich priateľov. Kniha opisuje ich radosti a strasti, vojnové dobrodružstvá. A potom príde… smrť. Tá je opísaná neraz len jednou veľmi strohou vetou, akoby to bol len ďalší nepatrný okamih v živote toho ktorého človeka – aj keď ten posledný – ako keď vám znenazdania zazvoní mobil a vy ho zdvihnete. Proste sa to stalo a bol to okamih. „Spadol z útesu.“ Takto jednoducho je zaznamenaný posledný okamih človeka, ktorého život sme poznali od základnej školy.

 

Graham Greene „Moc a sláva“

Román odohrávajúci sa v Mexiku v 30. rokoch 20. storočia, keď tam práve prebiehalo veľké prenasledovanie Katolíckej cirkvi. Veriaci boli hodení do väzenia, kňazi rovno zastrelení. Takto sledujeme príbeh kňaza, ktorý sa v prestrojení snažil dajako prežiť do ďalšieho dňa a popri tom občas odslúžiť omšu, či vyspovedať zbiedených veriacich. Kňaz sám však nebol žiaden svätec, no bol to jediné, čo ľuďom v jeho okolí z Cirkvi zostalo.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Kňaza odhalia, chytia, zastrelia. Mexickí antiklerikáli si môžu pogratulovať, práve sa im podarilo zničiť celú cirkevnú organizáciu v krajine; už niet nikoho, kto by mohol slúžiť omšu, či spovedať ľudí. Vypadá to ako definitívny koniec kresťanstva v Mexiku. V úplne posledných riadkoch knihy sledujeme známu veriacu rodinu smútiacu za posledným kňazom – teraz už martýrom. Zrazu niekto zabúcha na dvere. Tajná polícia? Nie. Akýsi neznámy muž. Je celý otrhaný a zbedačený. Hovorí, že sa niekoľko mesiacov schovával v lese. A povie ešte niečo: že je vysväteným kňazom. Veru tak, Pekelné brány ju nikdy nepremôžu.

Graham Greene

 

Victor Hugo „Deväťdesiat tri.“

Tento román som už spomenul v článku “Ako som sa dostal k modlitbe ruženca” Dodnes je to jediný román, ktorý som prečítal hneď dva krát. Odohráva sa počas krvavého roka 1793, kedy proti parížskej revolučnej vláde prepuká v odľahlom kraji Vendeé veľké katolícke povstanie. Vôbec po prvý krát prepuká brutálna vojna medzi katolíkmi a monarchistami na jednej strane a republikánmi a zväčša ateistami na tej druhej. Proti sebe sa tu tiež postavia starý muž šľachtického pôvodu, pán Lantenac, a jeho mladý republikou očarený synovec. Tak ako všetci ostatní, ani oni si nič nedarujú.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Ako som už spomenul v článku Ako som sa dostal k modlitbe ruženca je to kniha, v ktorej som objavil svätý ruženec a jeho pravý význam. Román je tiež zaujímavý z toho dôvodu, že nám poodkrýva počiatky súboja medzi konzervativizmom  a liberalizmom, ktorý trvá až do našich dní. Aj vďaka tejto knihe som dnes toho názoru, že liberalizmus je nebezpečný, lebo sa nezastaví nikdy a pred ničím. Ľudia s takýmto zmýšľaním nebudú v skutočnosti nikdy spokojní, nech už dnes hovoria hocičo a svoje čím ďalej tým nebezpečnejšie predstavy budú pretláčať donekonečna. Liberálna jama je temná a bezodná.

 

Michael O’Brien „Otec Eliáš: Apokalypsa“

Kniha čistá ako duša svätca. Verne zachovávajúca tému biblickej Apokalypsy a príchodu Antikrista, no predsa je veľmi súčasná a moderným spôsobom podaná. Bývalý premiér Izraela, dnes však už „iba“ tichý katolícky mních Eliáš je pápežom poverený bližšie spoznať záhadného, manipulatívneho, no vtipného a milovaného prezidenta Európskeho parlamentu. Mohol by to byť onen predpovedaný „muž hriechu“ z „posledných čias?“

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Kniha v jednej pasáži podáva zvláštny obraz. Kňaza. Kňaza vyhodeného za mestom, lebo vo veľkomeste ho už ľudia proste nechceli. Ľudia tam už nepotrebujú kňazov, vlastne ich majú plné zuby. A tento kňaz s malou skupinkou veriacich – aspoň teda myslím, že tam bol ešte niekto s ním – vysluhoval za mestom veľmi skromnú, provizórnu omšu. No aj keď bola táto omša skromná a skupinku tvorilo len pár posledných jednotlivcov, predsa práve nad nimi bdela „Žena odetá Slnkom“ – Panna Mária. Svätá Pani dáva na svoje dietky vždy pozor.

 

Ladislav Mňačko: „Smrť sa volá Engelchen“

Slovenský zástupca, ktorého názov snáď u nás už počul každý. No je to dobrá kniha? Je to kniha svetového formátu! Pán Mňačko sa, podobne ako Norman Mailer, osobne zúčastnil udalostí, ktoré opisuje, a podľa toho to aj tak vyzerá. Partizánska skupina bojuje počas 2. svetovej vojny proti Nemcom na česko-slovenskom pohraničí, no nemecká armáda si nebude chcieť dlho nechávať brnkať po nervoch od partizánov. A tak spustí veľkú prenasledovaciu akciu.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Podobne ako u amerického proťajšku, ani tu neraz neboli najväčšou hrozbou nepriateľské jednotky, ale neraz drsná a nebezpečná príroda. Prežiť v prírode je zaiste samo o sebe náročné. No prežiť v prírode a byť pritom prenasledovaný nacistami a ich štvornohými beštiami? Uff.

Žilinské divadlo ponúka aj predstavenie Engelchena

(obr.: divadlozilina.eu)

 

Walter Miller: „Chválospev na Leibowitza“

Netradičný post-apokalyptický román. Svet bol zničený počas nukleárnej vojny. Ameriku už netvorí jeden štát, ale celý konglomerát menších kráľovstiev a kniežatstiev. Svet je rozdrobený a každý si sedí vo svojej doline obávajúc sa, čo by ho mohlo čakať za najbližším kopcom. Existuje však jedna sila, ktorá svet predsa len spája, ktorá svetu uchováva vedomosti, kultúru a dávne spisy – Katolícka cirkev.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Wow. Mnísi, kláštory, hlboké empirické mužské spevy chváliace Boha, ručne písané a prepisované knihy… To všetko to už raz bolo a zachránilo všetky naše dávne vedomosti. Bez mníchov a kláštorov by sme pravdepodobne nikdy o Homérovi nepočuli. Bez nich by sme nepoznali vlastné dejiny. Cirkev už raz zachránila civilizáciu. A možnože ju raz bude musieť po našej pretechnizovanej a úpadkovej dobe obdobným spôsobom zachraňovať znova.

P.S: Toto je staršia a dnes aj ťažko dostupná kniha. V slovenskom jazyku však tento rok vyšiel román s obdobnou témou s názvom „Druhý spánok“ od Roberta Harrisa. Práve ho čítam, mimochodom.

 

Takaši Nagai „Zvony Nagasaki“

Ďalší román z druhej svetovej opäť písaný priamym účastníkom. Toto je však predsa len iná kniha ako tie predošlé – pán Takaši Nagai totiž na vlastnej koži prežil nukleárny útok. Táto smutná a bolestivá kniha je písaná formou románu. Pán Nagai počas útoku prišiel o celú svoju rodinu a sám zomrel na následky ožiarenia v roku 1951. Prekvapivo, bol to katolík a z tohto svetonázoru aj svoju knihu napísal. Nagasaki bolo totiž najkresťanskejšie mesto v celom Japonsku…

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Jedna jediná veta, ktorá mi hučala v ušiach počas celého tohto roka a do budúcnosti bude zrejme zvoniť ešte hlasnejšie: Nie je dôležité, čo príde. Dôležité je, ako sa zachováte, až to príde. Čítať takúto vetu od človeka, ktorý na vlastnej koži zažil nukleárny útok, je jedna z najviac badass vecí, s akými som mal tú česť sa stretnúť. Toto si vážne zasluhuje standing ovations.

V múzeu Takašiho Nagaia v Nagasaki dnes možno vidieť aj osobný ruženec, ktorí patril manželke pána Nagaia, Midori. Bola to jedna z mála vecí, čo mu po nej zostala.

 

Henryk Sienkiewicz „Quo Vadis“

Slávny príbeh ťažko skúšanej lásky medzi rímskym vojakom z vyšších kruhov rímskej spoločnosti a krehkou ženou – kresťankou. Román sa odohráva na pozadí prvého veľkého prenasledovania kresťanov za cisára Nera a Vinicius bude mať čo robiť, aby svoju životnú lásku Lygiu zachránil z pazúrov vražedného maniaka.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Záverečný prehovor senátora Petronia v ktorom pred davom vyššej rímskej spoločnosti zosmiešňoval tyranského cisára známeho tým, že “počas požiaru Ríma hral na citare,” slovami: Len si vraždi a prenasleduj, Nero, koľko len chceš, len už nespievaj piesne a neskladaj básne, ty úbohý predmestský poeta! Psovo zavýjanie mi je milšie, než tvoj spev!

 

Joseph Roth: „Pochod Radeckého“

Román zachytávajúci životné osudy posledných troch generácií šľachtického rodu Trottovcov pred konečným pádom Habsburskej ríše/Rakúsko-Uhorska. Hlboká, melancholická kniha. Čosi sa deje: ríša, pre ktorú trottovský rod dýchal, ríša, ktorá existovala 500 rokov, sa rozpadáva. Čo robiť? Ako zachrániť milovanú vlasť? Ako predísť katastrofe? Tejto pohrome sa zrejme nebude dať predísť…

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Apokalyptický obraz: Trotta poriada šľachtický bál, na ktorom sa hostia zabávajú a tancujú. Zrazu začnú vonku metať silné blesky. Strašné a silné blesky. Hudba prestáva hrať, všetci sa zmätene obzerajú okolo. Čo sa to deje? V tom príde posol s nepredstaviteľnou správou – následník trónu František d’Este bol zavraždený! Čosi nedobré sa deje, k niečomu nedobrému to speje. Čo možno robiť? Nič nemožno robiť. Len sa modliť a čakať, čo sa bude diať ďalej, ale už nič nebude také ako pred tým. Nikdy…

 

Oscar Wilde: „Obraz Doriana Graya“

Obraz Doriana Graya už roky považujem za najlepší román, aký som kedy čítal. Je to román na môj vkus tak netypický – žiadne boje, žiadne veľké udalosti, žiadna apokalypsa, či zánik veľkej ríše. Je to príbeh o obraze. A o človeku, ktorý predal svoju dušu diablovi. Jeho meno je Dorian Gray.

Čím ma román zaujal (POZOR OBSAHUJE SPOILERY!!!):

Dorian Gray je mladý muž s príjemným vzhľadom a taký chce ostať navždy. A tak učiní istú dohodu. Dorian teda zostáva dlhé roky stále rovnako mladý a krásny, avšak jeho portrét zavesený v domácom zámočku sa začína meniť, presne tak, ako sa postupne mení nesmrteľná duša tohto nešťastníka.

Duše! Keby sme len videli, ako vyzerajú duše dnešných ľudí! Keby sme len videli naše vlastné duše v nejakom zrkadle! Koľkí z nás by zamdleli strachom a úzkosťou? Koľkí z nás patria diablovi podobne, ako Dorian Gray? Toto sú myšlienky, ktoré ma po prečítaní tohto románu neraz napadajú. Stačí, že sa len obzriem okolo seba.

Obálka staršej verzie románu “The Picture of Dorian Gray”

Ľudia by sa mali čo najrýchlejšie obrátiť, lebo kto žije ako Dorian Gray, aj skončí ako Dorian Gray. Zrejme si to uvedomoval aj sám Oscar Wilde – možno práve preto na smrteľnej posteli vstúpil do Katolíckej cirkvi a dal si život do poriadku. Možno práve preto.


Spread the love