Spread the love

 

V čom je rozdiel medzi “tradičnými” politickými stranami a tými extrémistickými?

 

 TENTO ČLÁNOK BOL NAPÍSANÝ EŠTE V ROKU 2016 PRIČOM DOSIAĽ NEBOL NIKDE PUBLIKOVANÝ A JE MIERNE UPRAVENÝ

 

OBSAH

  1. KRÁTKE DEJINY DEMOKRATICKÉHO ZRIADENIA
  2. DEMOKRACIA A KATOLÍCKA CIRKEV
  3. DEMOKRATICKÁ SPOLOČNOSŤ VS. TOTALITNÁ DIKTATÚRA
  4. CIRKEV V DIKTATÚRE

 

 

  1. KRÁTKE DEJINY DEMOKRATICKÉHO ZRIADENIA

 

Demokracia je politický systém, kde sú dve a viac strán, ktoré si voliči vyberajú v riadnych voľbách, aby ich zastupovali v sneme, či národnom parlamente. Vyvinula sa ešte v starom Grécku, istý čas bola implementovaná v Rímskej ríši a dokonca aj v stredoveku boli mestské štáty, kde bola zavedená táto forma vlády – ako napríklad v Benátkach, či chorvátskom Dubrovníku – na rozdiel od tradičných monarchií, kde sa vláda dedila.

Priekopníckych štátov, ktoré vynašli moderný demokratický systém, je niekoľko: Veľká Británia, USA, Francúzsko, či Švajčiarsko. Spojené Štáty Americké sú republikou, kde demokratický systém voľby prezidenta funguje nepretržite už 250 rokov. V iných krajinách sa volenie zástupcov do parlamentu implementovalo so striedavými úspechmi, ale vo väčšine európskych krajín sa definitívne etablovalo v 50. rokoch 19. storočia. Slováci mohli po prvý krát voliť do Uhorského parlamentu už v roku 1848. (pre porovnanie: Rusi mohli voliť do Dumy po prvé až v roku 1905). Na čele Uhorského parlamentu sídliacom v dnešnej Budapešti stál predseda vlády, ktorý sa zodpovedal cisárovi vo Viedni. Najprv mohli voliť len isté kruhy obyvateľstva, ako učitelia, kňazi, či bohatšia vrstva. Postupne sa toto právo rozširovalo o väčšie a väčšie počty obyvateľstva.

 

 

  1. DEMOKRACIA A KATOLÍCKA CIRKEV

 

Katolícka cirkev bola najprv proti demokratickému systému. Dôvody boli dva: jednak zlá skúsenosť cirkevných predstaviteľov s Francúzskou revolúciou (1789-1797), kedy bola zhodená francúzska monarchia a nastolená prvá republika pod diktátom Maximiliána Robesspiera. A jednak kvôli tomu, že do vlády sa mohli cez voľby dostať aj nekatolícke subjekty, čo sa v absolutistickej monarchii nestávalo a cirkev na túto možnosť do tej doby nebola mentálne nastavená.

Avšak všetko sa zmenilo s nástupom pápeža Leva XIII. (v úrade od r. 1878 do r. 1903). Tento pontif si uvedomil, že katolícka viera už nebude mať zrejme nikdy také neohrozené postavenie ako v predošlých storočiach – ľudia skrátka prestávali v Boha veriť – a že je preto nutné, aby sa katolíci začali zúčastňovať na demokratickom procese. Vo svojej bule s názvom Rerum Novarum (O veciach nových) z roku 1891 vyzval katolícku inteligenciu, aby začala zakladať politické strany a plne sa tak zúčastňovala každodenného demokratického života. Lev XIII. teda definitívne legitimizoval demokraciu pre katolíkov. Toto ale platí len pre demokraciu – vládu dvoch a viacerých strán; v žiadnom prípade nie pre komunizmus (ktorý bol v spise vyslovene odmietnutý ako škodlivý a zlý), nacizmus, či fašizmus, ktoré sú jednak antikatolícke a jednak v týchto systémoch vládne vždy len jedna dominantná politická strana.

 

Levov nový smer je pritom plne v súlade s evanjeliom. V Liste Rimanom sv. Pavol píše:

1 Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2 Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. 3 Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. 4 Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.

Rim13:1-4

Ešte známejší je výrok z Matúšovho evanjelia, ktorý vyriekol sám Ježiš Kristus:

Dajte cisárovi, čo je cisárove, a Bohu, čo je Božie

Mt22:17

Ježiš nehovorí farizejom, aby zvrhli rímskeho cisára, uctievača pohanských bohov, a nahradili ho „pravoverným“ panovníkom, ktorý by vyznával kresťanského Boha. Naopak, ešte hovorí, aby farizeji dali cisárovi to, čo mu patrí – dane na chod štátu a vernosť ríši. Ak sa teda má niečo na pánskom dvore zmeniť, nemajú to meniť malí židovskí zákonníci zdola, ale sami rímski vládcovia musia zmeniť svoje srdcia. Presne to sa aj, s nástupom prvého kresťanského cisára Konštantína Veľkého, stalo.

Cirkevní otcovia v celých dejinách učia, že kresťania teda majú byť reformátormi, ktorí presviedčajú druhých a snažia sa pôsobiť v rámci tej ktorej vlády, či politického zriadenia. Všetky súčasné slovenské politické strany sa snažia zachovávať tento princíp. Až na jednu – tú najviac extrémistickú. Nie sú to reformátori, ktorí chcú za pomoci presviedčania pomôcť k lepšej vláde, ale pravicoví revolucionári, ktorí chcú celý súčasný politický systém zvrhnúť a zničiť, aby nastolili iný politický systém podľa vlastných predstáv. Toto sa úplne protiví učeniu sv. Pavla, bule Rerum Novarum pápeža Leva XIII. a, samozrejme, slovám samotného Ježiša Krista.

Avšak pekne poporiadku.

 

 

  1. DEMOKRATICKÁ SPOLOČNOSŤ VS. TOTALITNÁ DIKTATÚRA

 

Skúsenosti z 20. storočia nám jasne dokazujú, že sloboda jednotlivca môže byť len v spoločnosti, kde sú v hre dve a viac politických strán – ľudia si môžu vybrať, strany sa môžu vzájomne kontrolovať, v prípade nesplnenia politických sľubov býva strana potrestaná nízkymi preferenciami, politici vládnu len určitý čas, potom sú vystriedaní zväčša novou gardou.

Toto však vôbec neplatí v štátoch, kde bola (je) zavedená len jedna politická strana. Štát, kde vládne len jedna politická strana – a tie ostatné sú buď zrušené, alebo potlačované z toho, alebo onoho dôvodu – je totalitný a policajný. Keď strana zvrhne demokraciu a nastolí svoj vlastný režim (v 20. storočí to bol nacizmus od NSDAP, fašizmus od Mussoliniho strany a komunizmus od Komunistickej strany), zakáže činnosť veškerej opozície. Zámienku si vždy nájde, v 20. a 30. rokoch sa hovorilo o „imperialistických tendenciách demokratov,“ či „židovskom sprisahaní“ atp. Avšak pospolitý ľud sa môže búriť. Nie každý súhlasí s politikou strany a takýto ľudia sa zvyčajne spolu stretávajú a zakladajú vlastné občianske združenia (keďže stranu mať nemôžu). Tlačia vlastné noviny proti vládnucej strane, bojujú proti nej literatúrou či manifestmi. Tie môžu dodať odvahu nespokojencom v štáte a môže to dôjsť až ku vzburám, prevratom a odstranení monopolu jednej strany.

Preto režimy s jednou stranou majú silný policajný aparát a zvlášť veľké a vplyvné tajné služby. Odpočúvajú všetko čo môžu, podozrievajú každého koho môžu, zatvárajú každý podozrivý „element.“ Strach o udržanie si moci je všadeprítomný a nepriatelia štátu, diverzanti, či imperialisti nikdy nespia, aby mohli zvrhnúť ľudovú stranu. Vznikajú veľké strediská, kde sa takýto nepohodlní ľudia zadržiavajú proti svojej vôli – v 20. storočí to boli povestné gulagy a koncentračné tábory.

 

 

  1. CIRKEV V DIKTATÚRE

 

Pre dikátorské režimy – režimy, kde neobmedzene vládne jedna strana či už pravicová, alebo ľavicová – bývala v histórii cirkev smrteľným nepriateľom. Avšak niektorí jej členovia bývali pre režim, naopak a paradoxne, tou najväčšou výpomocou, akú si mohol želať.

Diktatúry nemajú radi cirkev riadenú z Vatikánu, lebo tá im je takmer vždy protivníkom. Domácich nepriateľov, ktorí by mohli odporovať politike strany – zväčša podnikateľov a vzdelanejšie vrstvy – dokáže diktatúra perzekúciami ľahko uzemniť. Podnikať môže zakázať úplne, vzdelaniu sa dostane len členom strany. Avšak Katolícka cirkev je príliš mocná organizácia, navyše riadená zo zahraničia, takže ju nemožno odstaviť len tak.

Diktátori sa snažili odlakávať ľudí od cirkvi rôznymi trikmi a vyhláseniami. Napríklad v komunistickom Československu sa hovorievalo, že „Vatikán je zlý, lebo má veľa peňazí a nerozdáva ich chudobe a proti takýmto zbohatlíkom treba bojovať.“

Cirkev však zničiť nemožno, avšak samotní kňazi sú tiež len ľudia a tými sa manipulovať už dá. Režimy preto ponúkali kňazom spoluprácu, vedeli, že sa im vyplatí. Diktátori ale nehľadali Boha; hľadali spôsob, ako znížiť vplyv cirkvi a Vatikánu na ľudí, aby tí pristúpili na politiku strany.

 

ZÁVEROM

Demokracia je tu už bezmála 250 rokov. V 20. storočí sa ju pod podobnými heslami podarilo v niektorých európskych štátoch skutočne odstrániť. NIKDY sa však nepodarilo nastoliť LEPŠÍ systém. Vždy to bolo len horšie. História nám jasne ukazuje, že ak by sa extrémistom podarili ich zámery na potlačenie demokracie, ich vlastný režim by bol nakoniec ďaleko horší. Otázkou teda je, či tí, čo samých seba pasujú do pozície akýchsi morálnych autorít a hlásajú obyčajným ľuďom nezmysly o „lepšom a kresťanskejšom štáte“ sami nebúrajú niečo trvalé a dobré, a nestavajú niečo celkom iné, nehodné od prvého.

 

 


Spread the love