V roku 1967 si severovietnamskí komunisti uvedomili, že ak chcú poraziť početne a materiálne omnoho lepšie zabezpečené sily na čele s USA, musia učiniť niečo nevídaného.
Európania začali objavovať Vietnam v 17. storočí, keď sem začali prichádzať prví jezuitskí misionári, zväčša francúzskeho pôvodu. Tí otvorili brány rôznym druhom obchodu. Vietnamu vládla v tom čase domáca dynastia Nguyenovcov, ale tá sa musela zaviazať, že krajina bude de facto čínskym protektorátom. V roku 1884 vypukla medzi Čínou a Francúzskom vojna o sféru vplyvu vo Vietname, ktorú vyhrali Európania. Súčasťou mierovej zmluvy bola aj klauzula, že oblasti Annam, Tonkin a Cochinchina pripadnú pod francúzsku správu. Takto sa začalo dlhé obdobie francúzskej koloniálnej správy vo Vietname.
To sa skončilo až počas 2. svetovej vojny, keď sa Francúzska republika v podstate rozpadla pod nohami nacistov a Vietnam obsadili japonské vojská. Podobne, ako to bolo v Číne či Kórei, aj vo Vietname vznikli dve hlavné sily, ktoré proti votrelcom bojovali: jednak to boli nacionalisti (ich počty však boli zanedbateľné) a potom hlavne komunisti. Komunistická organizácia Viet Minh na čele s Ho Či Minom (vzdelaným vo Francúzsku) bola podporovaná ako z USA, tak aj zo ZSSR a Číny. Viet Minh nebojoval len proti Japoncom, ale aj proti ostatkom francúzskej koloniálnej správy, ktoré teraz spadali pod vládu vo Vichy a de facto spolupracovali s Japoncami.
V roku 1945 vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku, prokomunistický štát plne nezávislý od Francúzska. Tento štát ale zaberal len severnú časť Vietnamu. Južnú časť kontrolovali západné mocnosti na čele s Francúzskom a Britániou. V roku 1946 vypukla vojna medzi Francúzskom a Severným Vietnamom. Tá sa však skončila pre Francúzov potupnou porážkou. Vietnam bol teda naďalej rozdelený na dva štáty: komunistickú Demokratickú republiku Vietnamu s hlavným mestom Hanoi a nekomunistickú Vietnamskú republiku patriacu pod koloniálnu správu Francúzska a podporovanú tiež americkou vládou. Jej hlavým mestom bol Saigon.
Začiatkom 50. rokov začalo utekať zo severného komunistického Vietnamu na juh stovky tisíc miestnych katolíkov, ktorí sa báli komunistických represálií. Tu sa do celej veci začala angažovať vláda USA, ktorá financovala rôzne spôsoby útekov zo severu hlavne po cestách a riekach. V Amerike nastalo obdobie tzv. McCarthizmu charakterizované všadeprítomným strachom z komunizmu, ktorý viedol až k paranoickému zmýšľaniu časti obyvateľstva a vlády. Američania vnímali svoju krajinu ako poslednú baštu slobodného sveta pred pomaly sa šíriacim červeným morom. Vláda prijala doktrínu „zadržiavania komunizmu“, čo znamenalo, že mohla použiť svoju silu v ktorejkoľvek ešte „slobodnej“ časti sveta, aby sa zabránilo danej oblasti padnúť do červeného náručia. Za najohrozenejšie územie sa rýchlo začala považovať práve Vietnamská republika.
Počiatočný priebeh vojny vo Vietname
Americká vláda svojim juhovietnamským spojencom najprv poskytla malé množstvo vojenských odborníkov, ktorí mali dohliadať na čo najvyššiu efektivitu juhovietnamskej armády. Počty amerických armádnych zamestnancov sa však pozvoľne zvyšovali. Bohužiaľ, Južný Vietnam sa otriasal v permanentnej politickej kríze. Prezident Ngo Dinh Diem bol medzi obyvateľstvom veľmi nepopulárnym vládcom a denne sa proti nemu protestovalo. V roku 1963 bol Diem počas štátneho prevratu zavraždený, čo vrhlo krajinu do chaosu, zatiaľ čo vláda Severného Vietnamu začala na svojho južného suseda používať tvrdý nátlak s cieľom úplne ho pohltiť…
Pokračovanie článku na tomto odkaze
Kniha "Svätci a hriešnici" 
