Úspech sa neodpúšťa

Včera, 16. júla 2021 – deň Panny Márie Karmelskej – bol pre celý katolícky svet smutným dňom, kedy by vlajky v katolíckych krajinách mali byť na tri dni na pol žrdi. Pápež František podľahol dlhodobému drvivému tlaku najmä talianskych, nemeckých a francúzskych, ale z časti aj amerických biskupov, a veľmi tvrdým spôsobom obmedzil slávenie latinskej liturgie povolenej pápežom Benediktom XVI. v motu proprio Summorum pontificum.

Latinské omše tak môže, podľa nového motu proprio Traditionis Custodes,  z akéhokoľvek dôvodu zakázať biskup tej ktorej oblasti, nesmú byť vo farskom kostole, seminaristi-budúci kňazi budú môcť latinské omše slúžiť len po povolení z… Vatikánu (!); kňazi, ktorí už slúžia latinské omše, budú zrejme potrebovať dodatočné povolenie od biskupa, nesmú sa zakladať nové tradicionalistické skupinky veriacich  a všetky záležitosti tradičných spadajú po novom pod kongregácie vedené ultraliberálnymi prelátmi. Tí budú môcť na tradičné zoskupenia implementovať napríklad prijímanie na ruku, či miništrantky a to priamo pod hrozbou ich zrušenia.

V športe sa niekedy hovorí, že „úspech sa neodpúšťa“. V 60. sa Cirkev rozhodla radikálne preťať šnúru s minulosťou a ísť novou cestou. Hovorila tomu „Nová jar“, kým francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq o tomto období v jednom rozhovore povedal, že „biskupi prišli do Ríma na loďkách a opúšťali ho na tryskáčoch“. Žiadna jar sa však nekonala. Katolícke náboženstvo zažilo nevýdaný úpadok veriacich, kňazov, mníchov a mníšok, katolíckych škôl a nemocníc.

Tí, čo Cirkev opúšťajú, prevyšujú nových konvertitov ku katolicizmu v počte 10:1.[1] Predtým bolo v USA 11 500 katolíckych škôl. Dnes ich je 5 700 a o tom, čo sa na nich vyučuje, kolujú legendy (napríklad Dreherom spomínané vešanie dúhových vlajok z budov katolíckej Univerzity Notre Dame atď). Dnes je v USA o polovicu menej mníšok a ich priemerný vek je 68 rokov. Najväčšiu skupinu „veriacich“ v USA tvoria „bývalí katolíci“  a nemecký kardinál Marx prehlásil, že v jeho krajine je katolícka Cirkev „mŕtva“.[2]  A toto sa netýka len USA, či Nemecka ale takmer celého sveta. Dnes – kedysi nemysliteľne! – sa obávame, či bude po sčítaní ľudí na Slovensku aspoň 50% katolíkov. V prostredí katolíckych novinárov padajú stávky, či to „dá“ päťdesiatpercentnú hranicu, alebo nie.

Pri tomto všetko apokalyptickom úpadku bola jedna jediná skupinka katolíkov, ktorá dlhodobo rástla a po kovide, ktorý stlačil účasť na nelatinských omšiach na úplné minimum, dokonca až raketovo – a to tradiční katolíci! Oni jediní rástli pričom všetko naokolo nich sa rúcalo. Boli (a sú a budú) ako skupinka preživších v postapokalyptickom svete, kde z veľkomiest zostali len ruiny.

A zrejme toto bol dôvod, ktorý tak dlho ležal v žalúdkoch italo-francúzskych biskupov. Bolo to až príliš okaté, až príliš viditeľné a evidentné. Ich experiment s názvom „otvorenie sa svetu“ priniesol len samé trpké ovocie a krivky padajúce strmo nadol, a tu z malej „bigotnej skupinky“, ktorá si zamilovala predkoncilovú liturgiu sa vykľula taká ohromná a životaschopná sila!

S tým bolo treba niečo urobiť, aj za cenu toho, že z posledného tábora preživších sa stane rovnaká sutina ako z veľkomiest oproti. Radšej smrť všetkého, ako sa prizerať, ako ideologický súper rozkvitá v nádhere a toľkí k nemu prichádzajú. Akoby si sami vraveli slová z jedného z románov slávneho sci-fi spisovateľ Isaaca Asimova:  „svoje životy už nezachránite, ale môžete zachrániť aspoň svoj odkaz!“

A pre toto učinili všetko čo bolo v ich silách.

Ale Cirkev patrí Kristovi a nie francúzskym, talianskym, nemeckým, či americkým biskupom, či samotnému pápežovi. Patrí Kristovi. A ten ju opäť pozdvihne. „Jej múry sa časom obnovujú,“ prečítal som si kdesi. Summorum pontificum bolo takou obnovou a dnes to všetci veľmi dobre vieme, aj keď mnohým je to nepríjemné. A kto vie: možno pomaly prichádza čas na obnovu celej Cirkvi a nie len menších skupiniek.

Ale za to sa treba modliť. Treba sa modliť zvlášť ruženec, o ktorom je napísané, že „zaháňa diablov späť do pekla“. Treba robiť aj obety, dodržiavať piatky bez mäsa ap. a chodiť pravidelne na spovede a Sv. prijímanie. To všetko potom treba obetovať za matku Cirkev – lodičku spásy. Musíme sa už konečne naučiť, že naším cieľom nemá byť „cítiť sa dobre“ – ako sa v 60. rokoch začalo veriť – ale byť svätými. Len svätí robili SKUTOČNÉ reformy, ktoré viedli k OBNOVE Cirkvi. A len svätí sa dostanú do Neba, lebo nič nečistého sa tam nedostane, aj keď istý slovenský emeritný arcibiskup z Trnavy tvrdil niečo iné.

Nie Supermani, či Batmani zachraňovali svet, ale svätci.

Buďme svätými, dajme sa do práce, a s pomocou Pána Ježiša a Jeho prenádhernej Svätej Matky zachráňme Cirkev aj svet. Nikto iný – ako sa zdá – to za nás neurobí. Staňme sa predpovedanými „svätcami z konca časov“, ktorí opäť obnovia Cirkev do jej pôvodnej nádhery.

[1] https://www.churchtimes.co.uk/articles/2019/6-september/features/features/a-post-vatican-ii-exodus

[2] https://abcnews.go.com/International/wireStory/german-archbishop-offers-quit-church-abuse-scandals-78080985