Bolo zaujímavé čítať diskusie k včerajším vyjadreniam pána poslanca Milana Krajniaka, že by sa mali kostoly znova otvoriť. Zatiaľ čo s takými kaderníčkami, či hoteliérmi majú (máme) súcit všetci, u kresťanov je to presne naopak.

Diskusia na Pravde bola už natoľko urážajúca a zarážajúca, že ešte aj ja som pridal príspevok, čo naozaj nezvyknem. Napísal som jednu vetu: „Čosi sa asi deje, že bývalí súdruhovia sa tak rozpísali na adresu kresťanov… asi opäť zacítili pach krvi…“

Možno je chybou rozhliadať sa pre pochopenie okolo seba. Politici nám zatvárajú naše chrámy, ich voliči na nás ešte útočia – že čo si to vôbec dovoľujeme sa ozývať – a naši biskupi… nuž, mlčia. Respektíve píšu uplakané listy predstaviteľom vlády, na ktorých sa smeje celá krajina. S ministrami (a hlavným hygienikom) na čele.

Možno by sme sa mali teda skôr obzrieť do vlastnej katolíckej minulosti. Čo robili naši bratia a sestry v Kristovi, keď im násilne pozavierali ich chrámy?

 

Nový dobyvateľ prichádza – má meno Napoleon

Začiatkom 19. storočia vtrhla do Habsburskej ríše mohutná Napoleonova armáda. Habsburská ríša bola v tom čase mnohonárodnostná ríša s katolíckym, pravoslávnym a moslimským náboženstvom. Jedným z najkatolíckejších regiónov ríše bol aj rakúsky región Tirolska, ktorý medzi prvými okúsil ťažké boty dobyvačného vojska.

Drahý a zbožný  tirolský región bol veľkým dobyvateľom násilne odtrhnutý od Habsburskej ríše a Bonaparte si ho pridelil k  svojmu bábkovému štátu, Kráľovstvu bavorskému.  Bavorské kráľovstvo začalo Tirolčanov nemiestne dusiť: roľníkom zvýšilo dane až o 20 percent; jednoliaty región bol tiež násilne rozdelený do troch dištriktov. Farmári tiež mali byť podľa potreby povolávaní do vojska, čo ich desilo, pretože sa nechceli ocitnúť v boji proti svojej domovskej ríši. Mnohí preto poutekali do hôr.

Čo však bolo najhoršie, bavorská vláda vydala balík protikatolíckych nariadení, ktorých cieľom bolo postupne oslabovať a napokon úplne zlikvidovať katolícku vieru u tirolského obyvateľstva. Všetci biskupi boli vyhnaní. Kňazi boli štátom prísne kontrolovaní. Polnočné sväté omše smutného roku 1806 sa po prvý krát vôbec nekonali – tirolské kostoly museli zostať zamknuté.

Po dvoch rokoch násilnej náboženskej perzekúcie začínalo byť jasné, že takto už veci nemôžu ďalej ísť, že možno nadišiel čas činov.

 

Andreas Hofer

V roku 1809 sa vybrala z Tirolska do Viedne niekoľkočlenná delegácia miestnych tirolských zastupiteľov na čele s Andreasom Hoferom. Pred vojnou pôsobil Andreas ako obchodník s vínom a koňmi (čo bol obchod, ktorý zdedil už po otcovi), počas prvých rokov vojny aktívne bojoval v cisárskych službách proti Napoleonovi.

Delegácia mala za cieľ jediné – dosiahnuť, aby ich chystanú povstaleckú katolícku armádu uznal cisár za defacto cisárske vojsko Habsburskej ríše. Cisár František I. skutočne ich prosbe vyhovel a delegácia sa vrátila domov.

V tirolských hostincoch a na rôznych ďalších miestach sa začali regrutovať chlapi. Začalo vznikať množstvo povstaleckých buniek a na ich čele stál ako hlavný veliteľ práve Andreas Hofer. 9. apríla 1809 začalo v mestečku Innsbruck veľké tirolské povstanie vyzváňaním zvonov na kostoloch, čo bol signál do boja. Neveľké okupačné jednotky Bavorov a Francúzov boli absolútne prekvapené a rýchlo premožené.

Povstalci dokázali proti profesionálnym vojakom zviesť v nasledujúcich dňoch niekoľko víťazných stretov. Povstalecké vojsko postupovalo na juh k mestu Trent, keď sa dozvedelo, že spriatelená profesionálna armáda cisára Františka I. jej prišla na pomoc a vpochodovala do Tirolska. Povstanie už začínalo byť príliš úspešné a tak do Tirolska pritiahol sám Napoleon s hlavnou časťou svojho vojska a cisárovu armádu v sérii ťažkých bitiek porazil a bavorská okupačná správa opäť obsadila Innsbruck…

 

„Za Boha, cisára a vlasť!“

Napoleon, samozrejme, neplánoval zostať v Tirolsku až do dôchodku a tak keď aj so svojím vojskom odtiahol, plamene povstania sa opäť naplno rozhoreli. Hofer sa opäť stal postrachom Bavorov a opäť sa mu darilo. Nebol však sám: jeho povstalecké sedliacke katolícke vojsko tvorilo asi 20 tisíc mužov a s velením a taktikou mu pomáhali ďalší ľudia, ako Josef Speckbacher, či otec Joachim Haspinger.  Armáde tiež pomáhalo niekoľko stoviek profesionálnych rakúskych vojakov. Mottom ich armády sa stalo zvolanie: „za Boha, cisára a vlasť!“

História sa však opäť zopakovala: povstalcom prišiel na pomoc cisár František a cisára zas porazil Napoleon, ktorý musel na pacifikáciu Tirolska a znovudobytie Innsbrucku použiť neuveriteľných 40 tisíc profesionálnych po zuby ozbrojených vojakov. Nad bojom malých tirolských katolíkov proti strašnému a obávanému dobyvateľovi zatajovala dych celá Európa (na čele s Britániou).

To ešte ani zďaleka nebol koniec Napoleonovho hlavybôľu. Hoci bola za Hoferovu hlavu vypísaná nemalá odmena, Hoferovi povstalci  13. augusta 1809 opäť udreli. V bitke, ktorá trvala celých 12 hodín, porazili Tirolčania jednotky ostrieľaného maršála Lefebvra a už po tretí krát v priebehu šiestich mesiacov obsadili Innsbruck.

 

Slávny skon legendárneho hrdinu

Hofer chvíľu vládol v Tirolsku „v mene cisára Habsburskej ríše.“ Dokonca posielal žiadosti o pomoc do všetkých kútov Európy a jeden taký list pristál aj na stole britského panovníka. František I. mu medzitým sľuboval veľké výsady a udelil mu zlatú medailu za statočnosť.

Rozzúrení Francúzi ale opäť prišli.

Andreas utiekol do hôr, kde sa istý čas úspešne skrýval. Na jeho hlavu bola vypísaná astronomická suma 1500 guldenov a tá zabrala – jeho sused Franz Raffl vyzradil Francúzom, kde sa Andreas nachádza. Tí ho potom v jeho skrýši obkľúčili a uväznili.

Andreas Hofer bol zabitý popravčiou čatou 20. februára 1810. V roku 1817 mu rakúsky cisár udelil šľachtický titul a v Innsbrucku sa zas týči jeho socha.

 

Poučenie pre nás?

Znie to neuveriteľne, ale zjavne sa nachádzame vo veľmi podobnej situácii v akej sa ocitli Tirolčania v roku 1805. Už rok máme zatvorené kostoly. Čo ak ale budú zatvorené ešte druhý rok (tento) a potom tretí… ? Budeme aj v roku 2023 písať uplakané listy na parlamentný vŕšok? Niekde na Hospodárskych novinách som zachytil, že „korona tu bude s nami celé desaťročie.“

Budeme čakať do roku 2030???

Nevravím, že musíme začať práve ozbrojené povstanie, no možno by sme mali začať pomaly uvažovať nad životom katakombovým – tajnými celebrovanými omšami niekde za mestom/dedinou a to nielen proti vôli najvyšších mocipánov v štáte a ich lokajov, ale aj proti vôli miestnych biskupov. Veď sám kardinál Sarah povedal, že žiaden biskup nemá právo obmedzovať veriacich v prijímaní sviatostí a úprimne povedané… to je presne to, čo robia.

Kolektívne nás obmedzujú v prijímaní sviatostí nutne potrebných k spáse našich duší.

Začínam si klásť otázku – čo by robil Andreas Hofer?

 

 

Hofer bojoval za svoj katolicizmus, za svojho cisára a za svoju vlasť.

napoleon.org

 

 

 

https://web.archive.org/web/20130323121629/http://www.lexikus.de/Andreas-Hofer – historický román v Aj o živote Andreasa Hofera