Každý vie, čo je to ruženec, mnohí ho majú zavesený vo svojich autách. Ruženec však – technicky povedané – nie je ozdoba, nebol vymyslený na tento účel. Ruženec je nástroj na modlitbu. Pochádzam zo silno kresťanského prostredia a predsa mi nikto nikdy nepovedal, aby som sa s ružencom modlil. Ako malý miništrant som si len všimol, že sa ho pred omšou drmolia babičky. Moc veľkú pozornosť som však tomu neprikladal, babičky prichádzali odtrhnuté od sveta aj mne.
Kedy som sa teda ja osobne dostal k modlitbe ruženca? Hádam päť, šesť rokov dozadu (mal som asi 24). Ako? Nuž, vďaka Victorovi Hugovi. Respektíve, vďaka jeho vôbec poslednému románu s názvom Deväťdesiat tri.
Názov Deväťdesiat tri odkazuje na krvavý revolučný rok 1793. Vo Francúzsku kraľuje gilotína (ako nás učili v škole) a v odľahlej francúzskej provincii Vendée práve vypukla vojna proti novej parížskej revolučnej vláde na čele ktorej stál (alebo skôr sedel) Maximilien de Robespieréé.
Vojna vo Vendée bola veľmi špecifická – na jednej strane stáli republikánski vojaci, prívrženci ultra-moderného štátneho zriadenia, kde si ľudia svojich zástupcov mali voliť, kde by už neexistovalo poddanstvo a kde si boli všetci rovní. Proti nim sa vzbúrili vendéeski rojalisti – prívrženci kráľa, monarchie a … Boha. Vskutku, vojna vo Vendée bol konflikt dvoch svetov, ktoré si nikdy nemohli porozumieť: starého a nového, mestského a vidieckeho, katolíckeho a ateistického (aj keď Robespierre bol viac antikatolík, ako ateista). V tejto mimoriadne neľútostnej vojne dvoch ideológií – jednej starej takmer 2000 rokov a druhej starej sotva dva roky – sa odohráva aj dej Hugovho románu.
Čo teda s tým ružencom? No román pekne zobrazuje návyky ľudí žijúcich na konci 18. storočia. A, samozrejme, vendéeski katolíci sa ruženec modlili pred každou bitkou, pred každým bojom. „Za pasom mal dýku, dve pištole a ruženec,“ píše sa v jednej vete. Puška, meč, delo – to boli zbrane. Ale aj ruženec bol zbraňou. Vojna dvoch ideológií totiž mala svoj skrytý rozmer – bol to boj dobra so zlom, boj anjelov s démonmi, boj Krista s antikristom. A na vedenie tejto duchovnej vojny nebolo lepšej zbrane, ako ruženec.
Vojaci ruženca
Po prečítaní francúzskeho románu som sa pristihol pri záujme o túto novo-objavenú duchovnú zbraň. A niet lepšej knihy o dejinách ruženca, ako je The Champions of Rosary od otca Donalda Callowaya. Otec Calloway mal spočiatku veľmi tŕnistú cestu ku viere. Ako mladý muž mal také problémy, že sa dokonca dostal na chvíľu do väzenia. O kresťanstvo sa začal bližšie zaujímať, až keď sa raz nečakane ocitol v malej kaplnke ktorá patrila vojenskému námorníctvu. Katolicizmus a militarizmus sú dve veci, ktoré ho evidentne zaujali. A nič tieto dve zdanlivo odlišné veci nespája lepšie ako… ruženec.
Otec Calloway vo svojej knihe hovorí, že už križiaci mali akési malé náramky s korálikmi, ktoré používali na modlitby. Nosili ich vo svojich ľavých vreckách, keďže koráliky považovali za duchovnú zbraň a svoje reálne zbrane – meče – bežne nosievali na ľavej strane. Toto ešte ale nebol ruženec. „Rosary“ sa pevne spája s menom sv. Dominika . Ako mladý kňaz chodieval v roku 1208 kázať do oblastí, kde žila sekta Albigéncov, no bez úspechu. V zúfalstve sa potom raz modlil tri dni a noci bez prestania, keď sa mu zjavila Panna Mária a dala mu do rúk ruženec, aký poznáme dnes. Predstavila mu ho ako mocnú zbraň proti všetkým nepriateľom jedinej pravej viery. Dominik sa ho začal modliť a mnohých ľudí skutočne obrátil na katolícku vieru.
Svoj bojový krst si ruženec odbil v bitke pri Murret v septembri 1213. Bolo to malé mesto na juhu Francúzska (pri Toulouse), kde mali Albigénci silnú pevnosť a podporu. Pápež Inocent III. k Murret poslal malú križiacku armádu, ktorá však prakticky nemohla poraziť toto silné miesto. Otec Calloway vo svojej knihe píše: „Veriac vo svoju neporaziteľnosť, albigénska armáda strávila noc pred bitkou pijatikou a hýrením… Kým katolícka armáda pod spoločným vedením vojvodu Simona Montfortského a svätého Dominika strávila noc pred bitkou modlitbou ruženca.“ Katolícka armáda potom dezorganizovaných albigénskych žoldnierov skoro ráno nečakane prepadla a prevalcovala. Avšak najznámejším spojením ruženca a víťaznej armády sa napokon stala námorná bitka pri Lepante z roku 1571, kedy sa počas stretnutia na mori modlil ruženec pápež Pius V. vo svojej rezidencii v Ríme. Po istej chvíli vstal a povedal: „Je dobojované, vyhrali sme!“ Správa o víťazstve prišla potom až o dva týždne neskôr.
Ruženec je od tých dôb teda považovaný za mocnú duchovnú zbraň a vojaci všetkých katolíckych armád sveta sa ho pred bitkami modlievali. A možno niekedy aj počas nich. Nemôžem tu nespomenúť veterána SNP pána Tibora Donovala, ktorý v jednom rozhovore hovoril o tom, ako sa počas boja s Nemcami snažil modliť aspoň „Zdravas,“ ale moc mu to nešlo. (https://dennikn.sk/150312/partizan-tibor-donoval-recitoval-som-zdravas-a-z-gulometu-palil-na-pancieraky/)
Záverom
Vojny začínajú a končia, ale duchovný zápas medzi Nebom a peklom bude trvať až do konca sveta, ako nás varuje Biblia. Aj preto sa dnes snažím modliť ruženec každý deň a keď niekam idem, tak si ho so sebou aj beriem. Vždy ho nosievam v ľavom vrecku svojich nohavíc.
P.S.: Za tú dobu som sa naučil modliť základné modlitby po latinsky tak, ako to do roku 1963 robili všetci katolíci. Kto si chce pozrieť, ako vypadá Zdravas, či Otče Náš v starobylej latinčine, môže napríklad tu: https://www.pastorace.cz/tematicke-texty/zakladni-modlitby-cesky-i-latinsky
P.S.2: Kindle verziu The Champions of Rosary od otca Callowaya si môžete nájsť napríklad na americkom amazone (ako som urobil aj ja) za nejakých 12 dolárov.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
