V júni tohto roka (2019) som sa s jednou cestovkou vybral na výlet na Hitlerove Orlie hniezdo. Pre tých čo nevedia, Orlie hniezdo bol geniálny darček Martina Bormanna jeho milovanému vodcovi, ktorý inak neznášal výšky a neskôr mal aj strach, že mu do jeho luxusného domku narazí nejaký americký bombardér. Domček Alfi teda nevyužíval, no pár krát tam bol (ale naozaj len pár krát).
Priamo na horu sa ide zvláštne upravenými presklenými autobusmi a takto som zo svojho sedadla zbadal, že v autobuse, ktorý šiel pred nami, sedel akýsi deduško, ktorému sa na hlave skvela šiltovka so znakom 101. výsadkovej divízie, slávnej jednotky, ktorá skákala v Normandii v Deň D a o ktorej bol tiež natočený seriál Bratstvo neohrozených. Zbystril som pozornosť. Bol onen pán skutočne veteránom z Normandie? Skákal v Deň D z výsadkového lietadla? Alebo proste len nosí peknú šiltovku podobne ako stovky našich slovenských astronautov svetre so znakom NASA? To boli myšlienky ktoré mi vírili hlavou viac než onen slávny Hitlerov pozlátený výťah ktorým som sa mal čoskoro zviesť až na hore na skalu.
Pozlátený výťah bol… pozlátený… a mal zabudovaný telefón. A bolo nás v ňom asi dvadsať. To je tak všetko, čo si z neho pamätám. Hneď ako sme sa vyviezli až hore, jediné, čo ma skutočne zaujímalo, bol pán s tou podarenou šiltovkou. Kde len je? – mrmlal som si popod nos nervózne. Všade bolo plno turistov a polovica z nich boli ukričaní Česi. Ááá potom som ho zbadal! Sedel na vozíčku a okolo neho sa hrčila hŕstka ľudí. Na šiltovke mal mimo iného pripnuté aj malé krídelká, znak výsadkárov. Bundu mal taktiež obšitú znakom 101. Buď bol tento pán naozaj veterán, alebo sa ešte nedostal zo svojich tínedžerských rokov (ktoré museli skončiť už veľmi dávno), inej možnosti skrátka nebolo.
Zrazu jeho sprievod kamsi zmizol. Šli objednávať stôl (Hitlerove hniezdo je dnes vlastne jedna drahá reštaurácia; namiesto vlajok s hákovým krížom tam majú slnečníky s nápisom Algida). Upravil som si košeľu a vyrazil som vpred.
Pán bol veľmi milý, uvítal ma svojou typickou americkou dobrosrdečnosťou. A áno, skákal priamo v Deň D (normálka). Predstavil sa mi ako Norwood Thomas. Keď zoskočil z lietadla v onú slávnu noc (6. jún 1944), mal 22 rokov, teraz má 99 (áno, deväťdesiat deväť). Pristál v bažinatej oblasti a mal problém sa z nej vymotať. Taktiež spomínal, že bol len jedným z mála výsadkárov, ktorí pristáli na vopred určenom mieste (a ešte aj to bola bažina); väčšina z nich bola rozsypaná po celej Normandii.
O nejakých veľkých víťazstvách pán Norwood nehovoril. Povedal len, že mu tam umrelo veľa kamarátov. Slovensko poznal, pretože sa zúčastnil oslobodzovania Československa. Na Orlom hniezde nebol prvý krát; prvý krát tam zavítal ešte v uniforme. Nakoniec – to už sa blížil jeho sprievod – spomenul, že sa mu nepáči, ako sa jednotlivé štáty starajú jeden do druhého. „Kedysi si každý hľadel svojho a bolo dobre,“ posťažoval si.
Až doma som zistil, že pán Norwood je v rodnej Virgínii malou mediálnou hviezdou. S padákom skákal ešte v 95 rokoch a plagáty s jeho podpisom sa predávajú za nejakých 40 dolárov. Že ma nenapadlo požiadať ho o podpis!
Nuž čo, na pamiatku mi ostala aspoň jedna milá spoločná fotka.
Budem na Vás spomínať nadosmrti, pán Norwood.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
