Dnes vieme, že tak-zvaný Slovenský (vojnový) štát vznikol 14. marca 1939 uznesením Snemu Slovenskej krajiny. Stalo sa tak ihneď po návrate Jozefa Tisa z Berlína, kde sa stretol s Hitlerom. Práve fuhrer tlačil na Tisa, aby štát vytvoril, inak by Slovensko „ponechal svojmu osudu“ (rozdelil medzi Poľsko a Maďarsko). Prečo šlo Hitlerovi tak veľmi o vznik Slovenského štátu?
Oddelenie Slovenska (od Československa) bolo výsledkom neustálych nacistických intríg…
Winston Churchill, Druhá svetová vojna, Kniha prvá (s. 342)
Nie, nebola v tom „láska“ ku Slovákom. V skutočnosti šlo o vysokú, veľmi vysokú hru.
Hitler, aspoň podľa toho čo o sebe píše vo svojom Mein Kampf(e) plánoval dobyvačnú vojnu na Východ už od samého počiatku svojej politickej kariéry, ktorá siahala do obdobia tesne po Prvej svetovej vojne. Nemecko vždy chcelo byť svetovou superveľmocou. Avšak – technicky povedané – na to, aby sa mu podaril tento „cieľ“ potrebovalo oveľa viac územia, než akým disponovalo (a stále disponuje). Preto nacisti prišli s myšlienkou „lebensraumu“ – rozšírenia Nemecka ďaleko na východ, hlavne do Ukrajiny a Ruska (vtedy, samozrejme, ZSSR). Tieto územia obývané slovanskými „podľuďmi“ by sa postupne germanizovali. Takto by Nemci získali dostatočný priestor na svoj projekt novej nemeckej superveľmoci (a.k.a. Tretej ríše).
Keď sa však pozrieme na mapu (odporúčam nejakú z medzivojnového obdobia) zistíme, že Nemecko priamo nesusedí s Ukrajinou, či Bieloruskom. Nachádza sa medzi nimi Poľsko. A Československo. Najprv si teda bolo treba poradiť nejako s týmito štátmi. Pokiaľ možno mierovou cestou, na vojničku ešte neboli nacisti v roku 1938 tak akosi plne pripravení.
Hitler preto začal vo svojich susediacich (zavadzajucich) krajinách podnecovať v tamojších nemeckých menšinách hnev a nenávisť k väčšinovým národom Poliakov a Čechov. Pred tým už podnikol niekoľko drzých a provokatívnych krokov, ktoré priamo porušovali Versaillskú zmluvu, mierovú zmluvu podpísanú po 1. svetovej vojne. Zvýšil vojenskú výrobu, zaviedol brannú povinnosť, obsadil Porýnie. Spojenci – Briti a Francúzi – mali pri každom z týchto krokov právo vojensky proti Nemecku zasiahnuť, no nič nepodnikli. V niektorých veciach Hitlerovi dokonca nadbiehali (britsko-nemecká zmluva o ponorkách…)
Prišiel teda čas rozbiť Československo. Ale opäť tu bola otázka – ako to urobiť bez rozpútania vojny? Čiastočným riešením bola neslávna Mníchovská dohoda z 30. 9. 1938, ktorú podpísali Hitler, Mussolini, Daladier (Fr.) a Chamberlain (VB). Podľa tejto dohody muselo Československo odovzdať Nemcom hraničné územie obývané („utláčanými“) Sudetskými Nemcami. Zvyšok územia ČSR ale ostal tak povediac „nedotknutý“ pričom sa spojenci zaviazali, že ak Nemci túto „druhú Československú Republiku“ prepadnú, automaticky im vyhlásia vojnu.
(vyvlastnenie.sk)
ČSR pred Mníchovom…
A tak vytiahol Hitler z rukáva eso… alebo lepšie povedané slovenskú kartu.
Tak, ako Nemci živili nenávisť k pražskej vláde u sudeťákov, tak isto k Prahe živili nenávisť aj u Slovákov. Radikalizovalo sa najmä krídlo HSĽS zhrčené okolo Tuku, Macha a Sidora, ktoré bolo radikálne protičeské a rovnako tak radikálne pronemecké. Skrz túto partičku začali nacisti presadzovať myšlienku samostatného slovenského štátu. Sprvu to bola veľmi vzdialená predstava proti ktorej bola aj väčšina členov HSĽS na čele s Hlinkom a Tisom. Lenže Hlinku už čo nevidieť očakávala smrť (na starobu), Tiso bol poddajný ako mačka a Tuka zas odhodlaný ako… pravý extrémista (však poznáme).
Orientácia HSĽS sa z podpory ČSR k jej odmietnutiu začala meniť na piešťanskom zjazde strany v septembri 1936. Pôvodný účel zjazdu pritom bolo rozhodnúť, či strana vstúpi do novej pražskej vlády po celoštátnych voľbách, alebo ostane v opozícií. Na všeobecné prekvapenie však nečakane prevládlo ono radikálne krídlo HSĽS, ktoré nielenže odmietlo účasť vo vláde, ale zároveň prišlo s radikálnym manifestom, ktorý požadoval „autonómiu Slovenskej krajiny.“ Toto mal byť len predstupeň pred vysnenou „samostatnosťou“ o ktorej sa však zatiaľ (títo extrémisti) báli hovoriť otvorene. Samozrejme, separatistické tendencie nemohli prísť v horší čas kvôli rapídne sa zhoršujúcej medzinárodnej situácii a dianiu v Nemecku. Strana sa síce naďalej potácala vo vodách podporovateľov ČSR ale kurz bol jasný.
Impulz na „prevrat“ bola práve Mníchovská dohoda. Oslabená pražská vláda už nedokázala čeliť požiadavkám hlinkovcov a pridružených strán požadujúcich autonómiu Slovenska. 6. októbra 1938 bola v Žiline autonómia vyhlásená a z Československa sa stalo Česko-Slovensko. Na papieri to vyznievalo ako prevedenie zákonnej a výkonnej moci z Prahy do Bratislavy. V skutočnosti šlo o predanie oprát nad Slovenskom z československého parlamentu do rúk HSĽS. Na čelo autonómnej vlády sa postavil Tiso. Presne ako si to Hitler predstavoval a želal. Teraz už len stačilo zavolať si Tisa na koberček a prinútiť ho vyhlásiť úplnú nezávislosť Slovenska od Prahy.
(wikiwand.com)
… a ČSR po Mníchove (a Prvej viedenskej arbitráži).
No dobre, ale prečo?
Odpoveď je jednoduchá a geniálna zároveň: Británia a Francúzsko sa zaviazali, že Nemecku vyhlásia vojnu v prípade, ak napadne Česko-Slovensko. Avšak ak sa od tohto štátneho útvaru Slovensko oddelí, už to nebude Česko-Slovensko – ale Slovenská republika a akýsi okyptený pološtátny útvar z bývalých Čiech. Ten potom Alfi zaberie a maličké Slovensko si pritiahne inak.
A presne toto sa stalo: nemecké vojská sa nezastavili v Sudetoch (kde podľa Mníchovskej dohody mali), ale obsadili celé Čechy.Za takýchto okolností by za existencie Česko-Slovenska Londýn a Paríž vyhlásili Hitlerovi okamžite vojnu. Takto ale ostali mlčať.
Hitler opäť so všetkými vybabral – s Francúzmi, Britmi, Čechmi a v konečnom zmysle, samozrejme, aj so Slovákmi. Aj keď tentokrát to už bolo naozaj naposledy.
Ponaučenie? Tyrani veľmi dobre vedia, prečo v druhých krajinách živia „piatu kolónu.“
Kniha "Svätci a hriešnici" 
