Uhorská križiacka výprava

Väčšinou keď sa hovorí o križiackych výpravách, ľuďom na myseľ prichádzajú rády, ako boli templári, či johaniti. Tieto dva rády a ďalšie (v skutočnosti ich bolo oveľa viac) bývali však počas výprav len doplnkami veľkých európskych armád, ktoré do Svätej zeme prichádzali na popud pápežov oslobodiť Jeruzalem.

Rády boli tvorené špeciálne vycvičenými mníchmi (áno, boli to vlastne kňazi), ktorí, keď práve nebojovali, či sa nevenovali iným činnostiam (stavbám hradov, sprevádzaní pútnikov, výcvikom, ale aj produkovaním jedla), viedli celkom normálny mníšsky život vyplnený modlitbami, slúžením omší, atp.

Armády boli naproti tomu profesionálne zoskupenia tvorené profesionálnymi vojakmi, ktorí, hoc boli veriaci, neboli to kňazi, ale proste bežní vojaci, akých poznáme aj dnes. Na ich čele stávali králi, či iní významní veľmoži.

Prvá križiacka výprava v roku 1099 úspešne Jeruzalem dobyla a vo Svätej zemi založila hneď niekoľko kráľovstiev a kniežatstiev z ktorých najdôležitejšie bolo Jeruzalemské kráľovstvo. V roku 1187 bol však Jeruzalem dobytý sultánom Saladinom. Preto nasledovali ďalšie križiacke výpravy s cieľom stratené Kristovo mesto opäť získať.

No a jedným z vodcov Piatej križiackej výpravy bol aj uhorský kráľ Ondrej II., ktorého sprevádzalo uhorské (teraz už možno povedať „križiacke“) vojsko.

Aká teda bola uhorská križiacka výprava?

Ako teda prebiehala uhorská križiacka výprava

Piatu križiacku výpravu zvolal v roku 1216 azda najdôležitejší pápež stredoveku, Inocent III. Francúzskemu a anglickému kráľovi sa tento krát moc do boja nechcelo (ich národy viedli predchádzajúce štyri výpravy) a tak pápežovo volanie vyslyšal rakúsky vojvoda Leopold VI. a práve náš uhorský kráľ Ondrej II. Hoci bol Ondrej silno veriacim mužom, predsa dúfal že z výpravy bude mať nejaký úžitok aj na zemi (a nielen pápežom sľúbený „večný život“). V tej dobe sa hľadal nový vládca Byzantskej ríše a po ženinej línii mal k tejto korune blízko. Chcelo to len nejaký udatný čin, ktorým by si toto žezlo zaslúžil… Uhorský vladár tiež dúfal v rozšírenie sféry vplyvu Uhorska hlboko na Balkán.

Podľa maďarského historika Lászlóa Veszprémyho nazhromaždil kráľ Ondrej vojsko čítajúce asi 10 000 vojakov, medzi ktorými však boli zamiešaní aj saskí žoldnieri, templári, johaniti a ďalšie rády. Šlo teda (ostatne ako vždy) o  celoeurópsku záležitosť. Armáda tiež disponovala ťažkou kavalériou (rytiermi na koňoch). Dostať takéto vojsko až do dnešného Izraela nebolo jednoduché a hlavne to nebolo zadarmo. Kráľ sa už na počiatku výpravy značne zadlžil a tiež sa vzdal nároku na bohatý Zadar prenechajúc ho benátskym moreplavcom, ktorí zabezpečovali presun vojska po mori.

Francúzsky text dole hovorí: „Ondrej II., kráľ Uhorský, sa naloďuje na benátske lode na 5. križiacku výpravu, 1217.“ (https://www.gettyimages.fi/)

Tak či onak, uhorská a rakúska križiacka armáda sa po pochode do Splitu v prístave nalodili a v júli 1217 vyplávali za oslobodením Jeruzalema. Do križiackeho mesto Akkon dorazili v októbri toho roku. Nová križiacka výprava spôsobila v moslimskom svete rozruch a kronikár Abu Shama opisuje Ondreja ako „vodcu všetkých kresťanov.“ Uhorský kráľ sa medzitým v Akkone stretol s vládcom Jeruzalemského kráľovstva (respektíve toho, čo z krajiny zostalo) a mapoval situáciu v novom pôsobisku.

Ondrej si veľmi rýchlo uvedomil, že jeho armáda nemá v nepriateľskom prostredí šancu na nejaký výraznejší úspech. Uhorské vojsko v novembri opatrne preskúmavalo cudzorodú kamenistú krajinu, v akej sa žiaden Stredoeurópan nikdy pred tým neocitol. Chvíľu voľna využili vojaci na kúpanie v rieke Jordán a preskúmavanie rumovísk pevností ešte z minulých výprav. Zastavili sa tiež na niekoľkých miestach, kde konal Kristus podľa Biblie zázraky.

Oporný bod, ktorý dostala armáda za úlohu získať, bol hrad na hore Tabor. Bola to rozľahlá obranná stavba nachádzajúca sa na skalnatom kopci vo výške 600 metrov, čítajúca 77 veží (!) s moslimskou posádkou 2000 bojovníkov. Hrad úspešne narúšal tepnu medzi Akkonom a pobrežím Galilejského mora. Podarilo sa nájsť nepozorovaný chodník k múrom. Križiaci sa koncom novembra 1217 dva krát pokúšali pevnosť získať, no neúspešne. Ako poznamenáva historik Veszprémy, „azda boli križiaci naozaj podčíslení“ („The Crusade of Andrew II.,“ L. Veszprémy, s. 11).  Hoci sa nepodarilo pevnosť dobyť, jej posádka sa nakoniec zo strategických dôvodov sama rozhodla ustúpiť a miesto zničila.

V decembri sa rozhodli vodcovia výpravy pre ďalšiu ozbrojenú akciu a to napriek výhradám miestnych templárov.  Asi 500 uhorských rytierov na koňoch sa vydalo chladným a zasneženým údolím Libanonu. Miestni arabskí bojovníci dobre poznajúci zradný terén prichystali pascu. V mieste, kde boli rytieri najviac zraniteľní, ich nepriateľ obkľúčil a tvrdými údermi sa snažil kavalériu zničiť. Uhorskému vojsku sa však za cenu veľkých obetí podarilo prebiť z obkľúčenia a dostať sa späť do Akkonu. Odhady o počtoch obetí (alebo skôr preživších) sa rôznia. Európske záznamy hovoria o ťažkých stratách, no konečnom úspešnom oslobodení sa. Kronikár Abu Sama však spomína výpoveď istého araba Bisona, ktorý tvrdil, že z „päťsto mužov sa zachránili len traja“ („The Crusade of Andrew II.,“ L. Veszprémy, s. 12).

Začiatkom roka 1218 sa uhorská armáda rozdelila; časť zostala v Akkone a časť sa presunula južnejšie, kde sa zúčastnila na opevňovacích prácach na hrade Pélerin, kde sa očakával útok nepriateľa.

Situácia bola patová – podobná zákopovej I. svetovej vojne – kedy ani jedna strana nemala dostatok síl na rozhodujúci manéver. Aj preto sa v polovici roka 1218 rozhodol Ondrej nečakane vrátiť domov aj s polovicou vojska. Značná časť uhorských križiakov však vo Svätej zemi naďalej ostávala.

Druhým dôvodom náhleho kráľovho odchodu bola situácia v samotnom Uhorskom kráľovstve. Ondrej II. po návrate napísal pápežovi Honorovi III.: „A nech aj Vaša Svätosť vie, že po návrate do Uhorska sme našli nie Uhorsko, ale zúboženú a rozvrátenú krajinu s rozkradnutými kráľovskými príjmami, takže ani za najbližších 15 rokov nedokážeme splatiť naše dlhy, do ktorých sme sa dostali pre našu svätú púť, ale ani prinavrátiť naše kráľovstvo do niekdajšieho stavu“ („Dejiny Uhorska a Slováci,“ I. Mrva & V. Segeš, s. 41). Inak povedané, krajina sa bez kráľovho dozoru dostala na pokraj ekonomického kolapsu a eventuálne občianskej vojny.

„Crusader king“ Ondrej II. Jeho socha sa dnes nachádza na Námestí hrdinov v Budapešti. (https://alchetron.com/)

Záverom

Bola uhorská križiacka výprava neúspechom? Odpoveď nie je úplne jednoznačná, veď pevnosť Tabor bola opustená práve z obáv pred ďalšími útokmi. Viac ako neúspechom bola pre stredovekých kronikárov sklamaním z nečakaného konca.

Treba ale povedať, že Uhorsko bola malá krajina na okraji Európy a to, že sa jeho kráľ stal „vodcom všetkých kresťanov“ – t.j. vodcom celého kontinentu, nebola malá vec, ale veľmi významná pocta.

Keď teda budeme nabudúce počúvať o veľkých skutkoch Baliana z Ibelinu, Godefroyho z Bouillonu, kráľov Richarda levie srdce, či Ľudovíta IX., môžeme si spomenúť, že aj náš Ondrej II. bol „Crusader king“ a azda aj naši vlastní predkovia z horného Uhorska sa pod jeho vedením podieľali na takom veľkom dobrodružstve Západnej civilizácie, akým bol pokus o oslobodenie Jeruzalema, mesta, kde odsúdili Ježiša Krista na smrť na kríži.