Ak to mala judeo-kresťanská civilizácia niekedy už naozaj veľmi nahnuté, tak to bolo v roku 732.
Rímska ríša padla v piatom storočí pod náporom divokých germánskych kmeňov, ktoré ju postupne rozvrátili. A boli to práve tieto kmene, ktoré mali prebrať žezlo vlády nad Európou. Vládu nad Apeninským polostrovom si v krátkom čase vystriedalo niekoľko vládcov, ktorý sa vzájomne zosadzovali po krvavých bitkách.
Odoakar zosadil posledného rímskeho cisára Romula Augusta. Odoakara neskôr porazil kráľ Ostrogótov, Teodorich, ktorý sa taktiež prehlásil za vládcu Ríma. Krátko po jeho smrti napadli Apeninský polostrov vojská byzantského cisára Justiniána I., ktorý chcel obnoviť Rímsku ríšu, pričom na jej čele by stál on. Krvavé Gótske vojny z rokov 535 až 554 zanechali Taliansko úplne spustošené, opustené mestá zostali bez života, no Justinián sa svojho vysneného územia zmocnil. Byzancia sa touto vojnou ale veľmi oslabila a už čoskoro musela svoje Talianske dŕžavy brániť proti ďalším germánskym kmeňom tlačiacim sa zo severu. Longobardom sa podarilo zabrať celý sever Talianska, Byzantíncom sa zatiaľ darilo udržiavať juh. Takto sa začalo tisíc tristo ročné rozdrobenie Apeninského polostrova na množstvo menších kráľovstiev a kniežatstiev.
Na severe dnešného Francúzska vznikla malá, no postupne sa rozširujúca Franská ríša. Jej panovník Chlodovík sa dal v roku 496 pokrstiť. Stal sa vôbec prvým vladárom novej epochy, ktorý sa stal katolíkom. Ostatní vtedajší králi, na čele s Ostrogótom Teodorichom, boli vyznávači ariánskeho kresťanstva, ktoré vnímalo osobu Ježiša Krista značne skreslene: ako akési mytologické superbožstvo, nie nepodobné starému Odinovi, či Thorovi. Vďaka tomu bola Franská ríša pápežom Anastázom II. uznaná za akúsi vojenskú ochrankyňu cirkvi, čo platí, mimochodom, dodnes. Dostala tiež prívlastok „Prvá dcéra cirkvi“ a každý francúzsky panovník tiež niesol titul „najkresťanskejší kráľ“ (aj keď to skutočnosti nie vždy zodpovedalo, skôr naopak). Vďaka silným a schopným franským vládcom sa v rannom stredoveku darilo dnešné Francúzsko a časť Nemecka úspešne unifikovať do jedného mocného štátneho celku, ktorý bol vojensky a diplomaticky zďaleka najsilnejšou mocnosťou v celej Európe.
Aj Anglicko si prešlo podobným vývojom. Ostrov už mnoho stáročí obývali romanizovaní Kelti (predkovia dnešných Škótov a Írov). V šiestom storočí však museli čeliť invázii germánskych kmeňov Anglov a Sasov (predkov dnešných Angličanov), ktorí Keltov postupne vytlačili na okrajové územia Británie. Je paradoxom, že slávny kráľ Artuš, ktorý v tomto období žil, bol Kelt, ktorý bránil svoje územia proti nájazdom Anglosasov. Ostrov tiež dlhodobo čelil nepríjemnému tlaku od Vikingov. Postupne v Británii vzniklo sedem hlavných anglosaských kráľovstiev – Sussex, Kent, Essex, Mercia, East Anglia, Wessex a Northumbria – z ktorých malo v budúcnosti vzniknúť jednotné Anglické kráľovstvo.
Pyrenejský polostrov taktiež kolonizovali rôzne germánske kmene hrnúce sa zo severu. Okolo roku 700 ho ale celý ovládli Vizigóti, ktorí si na území dnešného Španielska a Portugalska založili svoje Vizigótske kráľovstvo. Možno povedať, že v tomto čase už boli všetci významní európski panovníci kráľmi katolíckymi. Vizigótske kráľovstvo však vydržalo len nejakých desať rokov, pretože sa na Vizigótov smerom z Afriky privalila pohroma, o akej sa im ani nesnívalo.
Umajjovský kalifát
Už za Mohamedovho života sa jeho hnutie veľmi rozrástlo a za desať rokov (622 – 632) zabralo polovicu celého Arabského polostrova. Po smrti proroka sa na čelo ríše volili jeho „nástupcovia“ – kalifovia – z radov jeho najbližších oddaných…
Pokračovanie článku tu:
Kniha "Svätci a hriešnici" 
