Z denníčka Marie-Julie, 5. septmebra 1878
Sv. Nestor:
„Nech je s vami pokoj Nášho Pána, drahí bratia kríža, nech vás Jeho láska posilňuje! Nech vám Jeho dobrotivosť dáva nádej! Ja som svätý Nestor, biskup a mučeník. Zomrel som za svojho Boha … Umrel som na kríži. Žil som v minulých storočiach. Pôvodne som mal úmysel opustiť svet a vstúpiť do samoty, ale Boh inak rozhodol.
Bol som zvolený za biskupa a bolo mi dané rozširovať vieru medzi nekresťanskými národmi. Po niekoľkých rokoch služby čoby biskupa, stal som sa mučeníkom. Takto Boh rozhodol o mojom mučeníctve. Cestoval som po svete, aby som obracal nevercov. Istá závisť a nedôvera povstala okolo mňa medzi ľuďmi a ihneď na tom som trpel urážky. Nebol to však ešte čas mučeníctva. Žil som ešte tri roky po prvom prenasledovaní. Svoje kázanie som zdvojnásobil. Čím väčšia bola Božia láska v mojej duši, tým viac mi dával zanietenú oddanosť a nekonečnú milosť pre tých úbohých ľudí.
Potom, čo som ohlasoval učenie Ježiša Krista, neveriaci ľud sa zjednotil a sprisahal sa proti mne a odsúdil ma na smrť. Moje mučeníctvo bolo veľmi dlhé v mučení. Mučili ma na škripci. Vidiac, že som stále nažive a že nič mi nemôže vziať život, rozhodli sa pribiť ma na strom, ale ja som aj tak nebol mŕtvy. Bol som vláčený, bitý tými ľuďmi. Bol som vyzlečený, vykrútili mi členky, polámali mi zuby náčiniami, ktoré nepoznáte. Prebodnutý som bol železnou náčiním, zvlášť do najsenzívnytejších častí. Potom som bol umiestnený na strom, veľmi veľký a dlhý. Pribitý som bol štyrmi klincami. Mučenie však spôsobovalo, že moja tvár začala žiariť radosťou.
Hlavu mi udreli tak silno, že sa mi zlomila a moja tvár bola skrivená. Moja hlava bola pritisnutá oproti stromu ukrižovania. Vidiac, že stále dýcham, odrezali mi hlavu a ja som sa prepadol do mučenia a bolesti Chceli moju krv a moje zranenia prenechať zvery, ale oni (svedkovia?) odmietli a nariekali nad mojim mučeníctvom. Potom bezbožní poskladali moje telo do drevenej krabice a ich úmysel bol desivý! Ale Boh pozná všetko. Poslal vybrané duše, aby požiadali o moje telo. Tiež boli zbití, ale bezbožní vyhoveli ich požiadavke. Takto som bol vyvezený a moje telo bolo vyzdvihnuté z neslávneho znesvätenia, ktoré neveriaci ľudia plánovali učiniť. A teraz prichádzam v mene Nášho Pána:
„Všetci na svete sú mučeníkmi“
Všetci na svete sme mučeníkmi, viac alebo menej. Nie je väčšieho pokladu, niet ničoho vzácnejšieho, ako trpieť pre Boha. Nech sa vám svet posmieva, nech vás prenasleduje aj každý deň tak dlho pokiaľ budete slúžiť na tejto zemi Bohu a milovať Ho. Je len jednej radosti, jednej lásky, jedného šťastia, a to je Boh, ktorý má všetko toto. Aký zmysel majú radosti pozemské? Mať vo všetko slobodu? Je to šťastie, ale šťastie bez MERIT. Prečo sa tak veľmi zameriavať na túto zem? Prečo tak radi počúvate, čo zem opakuje?
Musíme použiť tento márnivý čas premýšľaním nad Bohom, modlitbou, prosbami za Jeho milosti, ktoré potrebujeme.
Prečo stále odmietajú dôverovať Bohu a dôverujú bahnu a prachu? Táto dôvera je tou najnižšou, tou poslednou, pochádzajúcou zo stvorení. Aby sme boli dokonalí vo všetkých nebeských milostiach, musíme sa uzavrieť mysľou a myšlienkami. … Tí, ktorí trpia potrebujú vedieť, že uzavretie sa je výhodou a že sú na dobrej ceste…
Musia prijať bolesť za nevestu (Cirkev?) a odmietnuť všetko ostatné. .. Ktokoľvek je jej ctiteľom, nepotrebuje nič iného, iné miesta, iné spoločenstvo aby sa rozprával, alebo prijímal rady. Utrpenie sa bude dostačujúce, pretože nič iného nebude… Boh všetko vlastní, Boh je najvyšším Potešiteľom, zem nepotešuje…Čím viac sa od nej oddeľujete, tým rýchlejšie k vám pristúpi nový život. …
Želám si, aby deti Boha a kríža, sily a odvahy, a nadovšetko všetkého jeho veľkého odstupu čochvíľa prišli v pokoji a v dome, ktorý Pán pre vás pripravuje. Malo by vás upokojovať, že Pán vám prisľubuje Jeho ochranu.“