Neviem, ako je to u iných ľudí, no u seba som si už dávno všimol, že tak raz do roka (a niekedy ani toľko nie) sa mi sníva nejaký veľmi podivný sen, ktorý akoby poodkrýval niečo z mojej budúcnosti. Väčšina takýchto snov (či dokonca vízii) bola metaforických a moc im nerozumiem. Postupom času sa však stali rôzne udalosti, ktoré niektoré z týchto snov aspoň z časti vysvetlili.
Takto sa mi napríklad sníval sen o nepokojoch v Žiline (už som ho pár krát spomenul). V ňom som videl vrtuľník prelietávajuci nad horiacim mestom a vyzývajúci ľudí, „aby sa upokojili.“ Hoci bola noc, vo svetle plameňov som jasne videl, že je to „americký vrtuľník.“ A tak som sa čudoval: čo robí na Slovensku americký vrtuľník? A prečo z neho rozhlasujú po slovensky? Len pár mesiacov potom minister Kaliňák oznámil, že ideme nakupovať americké Black Hawky…
Podobné je to aj s tým najpodivnejším snom, aký sa mi vôbec kedy sníval. Bol čisto metaforický a dodnes mu úplne nerozumiem, aj keď nad ním často rozmýšľam. Bolo v ňom snáď všetko – bol o akejsi antikristovskej postave, o ľude, ktorý ju slepo nasledoval, o pravom Bohu a o… mne.
Tak sa pohodlne usaďte. Toto bude asi dlhší článok.
+ + +
Bolo to na jar roku 2015. V tej dobe som bol na VŠ internáte v B. Bystrici. Bol to ten čas, kedy väčšina študentov už mala porobené všetky svoje skúšky a už si užívali predĺžené prázdniny. Ja som to šťastie nemal – čakali na mňa ešte nejaké tie testíky. Na celej chodbe som bol asi jediný takýto „smoliar.“ Nikde nebolo ani živej duše. Myslím, že v tú noc som mal už skúšku za sebou. Rozhodol som sa prespať v BB ešte jednu noc a domov ísť až na druhý deň. A tak som sa teda vyhupol hore na svoju poschodovú posteľ (vždy som musel spať na poschodovej posteli) a sladko sa uložil do hajan.
„Svätý muž“
Bol som v akomsi obrovskom chráme. Vypadalo to ako kostol. Boli v ňom lavice vľavo aj vpravo. Vo všetkých sedeli ľudia. Ja som sedel v úplne poslednej lavici napravo. Vpredu pred nami stála akási mladá žena. Bola oblečená ako nejaká orientálna čarodejnica. Spýtala sa nás: „chcete vidieť svätého muža?“ Všetci sme kričali: „Áno! Áno!“ Potom sa spýtala: „a chcete vidieť od neho aj nejaké zázraky?“ Opäť sme všetci kričali: „áno, áno, chceme vidieť zázraky od svätého muža!“ Aj ja som tak volal a tešil som sa naň. „Tak teda dobre,“ povedala žena a predviedla nám akéhosi mladého muža, azda 40-tnika.
Nevypadal nijak výnimočne, skôr obyčajne. Bol chudý, dlhý, čiernovlasý (nie, nebol som to ja). Povedal, že najprv sa pomodlí, aby privolal „Ducha Svätého“ a keď Ten príde, potom bude s Jeho pomocou robiť zázraky. Vzduchom bolo počuť radostné výkriky. Tak sa teda začal modliť. Ale nebola to modlitba, akú som očakával – odriekal akúsi pohanskú, okultnú modlitbu, ako dáky staroegyptský veľkňaz.
V tom strelil vonku silný hrom (BUM!) a ja som si všimol, ako sa tieň zo svietnika, zaveseného na stene, na chvíľu premenil na rohatú bytosť – a potom zase späť na tieň sviečky. V tom sa stala ďalšia udalosť – roztvorili sa zadné dvere chrámu a uličkou medzi lavicami zreteľne prešiel akoby silný závan teplého vetra a doslova ovanul muža vpredu. Tvár sa mu trochu zmenila, zjavil sa na nej taký satanský úškľabok.
Bol som veľmi vydesený. Chcel som z toho miesta vypadnúť čo najrýchlejšie preč, ale nedalo sa, lavicu, kde som sedel, strážila akási osoba v róbe a s dlhou kapucňou na hlave (illuminati-like-style). A mimo toho som bol jediný v celom chráme, kto si všimol, že muža vpredu posadol akýsi démon a s Duchom Svätým nemá ale že absolútne nič spoločného!
„Tak a teraz uvidíte zázraky,“ prehlásil muž, na čo celý kostol radosťou pritakával. Jasne si pamätám, ako ukázal prstom na stoličku, tá sa sama od seba dvihla a doslova levitovala – krútila sa okolo osi – vo vzduchu! Bol som totálne vydesený, ale všetci ostatní boli v siedmom nebi.
Aj by som im bol povedal, že či vedia, koho to uctievajú, ale od strachu som nevedel vysloviť ani ň a aj tak by ma všetci vysmiali. Veď priamo pred nimi bol „svätý muž“ a robil im zázraky!
Kristova svätá tvár
V tom sa stala ďalšia zvláštna vec. Celú miestnosť zalialo neuveriteľné silné biele svetlo. Bolo naozaj silné a ja som si pred ním zakrýval oči. Mimo „bieleho svetla“ nebolo vidieť nič iné. A zrazu som sa ja sám ocitol vo vzduchu! Doslova som sa vznášal nad lavicou, kde som sedel a sprvu som vôbec nechápal, čo sa to deje.
Až po chvíli som si uvedomil, že stojím na akomsi oblaku vznášajúcom sa niekoľko metrov nad miestom kde som sedel! Oblak spolu so mnou sa pohol pomaly vpred. Pripadal som si, akoby som stál na lietajúcom koberci. Moje myšlienky v tú chvíľu boli asi také, že som sa bál, že spadnem dole do lavíc a „dolámem si nohy.“ Zdalo sa mi, že každú chvíľu spadnem naľavo, alebo napravo, snažil som sa modliť aspoň Otče náš, aby som sa príliš nedozabíjal, ale moc mi to nešlo. Kútikom očí som si všimol, že sa po mne pozerá celý kostol – všetci boli ticho, akoby zabudli rozprávať – ale mne to v tej chvíli bolo naozaj šumafuk.
Zrazu som začul, ako začali ľudia hovoriť „pozrite, zázrak, pozrite sa na tú stenu, to je zázrak!“ a prstami ukazovali na stenu tesne predo mnou a napravo od mojej ruky (stena sa tam trochu zužovala). Dvihol som teda hlavu a pozrel som sa aj ja tým smerom – a skoro som zamrzol: na stene sa premietala obrovská Kristova tvár!; presne tie črty aké sú na Turínskom plátne – ale iba tvár.
Pokojne som preletel okolo až som sa dostal úplne dopredu. Tu začal oblak klesať a následne som z neho zoskočil ako z posledného schodíka autobusu. Ocitol som sa úplne vpredu pred „svätým mužom“ a ani som nevedel ako! Civel som na ľudí v laviciach a oni civeli na mňa. Aj ich showman spolu s tou ježibabou sa na mňa udivene pozerali. Stál som len pár metrov od nich.
Chvíľu som vôbec nevedel čo robiť – potom mi to ale došlo. Vytrel som ruku najviac ako som vedel a prstom som ukázal na onoho čarodejníka. Zvolal som tak, aby ma počul celý chrám: „toto nie je žiaden svätý muž! To, čo privolal a vďaka čomu robí všetky svoje divy, nebol Duch Svätý, ale diabol! Ten človek je posadnutý démonom!“
Ľudia v tom začali chváliť pravého Boha! Spievali mu hymny, modlili sa Otče náš, hovorili, že aký je mocný, že na mne urobil také divy! Na toho chlapa vpredu úplne zabudli.
Považoval som to za splnenú misiu. Sadol som si teda vpredu do lavíc, kde nikto nesedel a akosi som sa zahĺbil do vlastných myšlienok. Precitol som – tí istí ľudia – TÍ ISTÍ ĽUDIA – ktorí pred chvíľou chválili PRAVÉHO BOHA, teraz už zasa vychvaľovali a obdivovali toho satanského podvodníka, ktorý im zase točil stoličkou vo vzduchu!
Bol som absolútne pobúrený, vstal som a uličkou nepovšimnutý som vyšiel von z kostola. Posledná vec, ktorú si z onoho sna pamätám, bola, že som si pokľakol pred Sviatosťou oltárnou.
Zobudil som sa hlboko v noci a bol som mokrý, akoby ma hodili do bazéna. Niekoľko hodín som potom oka nezažmúril
+ + +
Ako ubiehali roky, podarilo sa mi rozlúštiť niektoré obrazy zo sna, ale zďaleka nie všetky.
1)Predne, netuším, kto bol ten muž a kto bola tá čarodejnica. Predstavovali nejaké konkrétne osoby? Alebo skôr „ducha doby?“ Spočiatku som ich aj ja „velebil“, až kým sa „nedemaskovali.“ Potom som bol jediný, kto pochopil čo sa to deje. Neustále sa snažím pochopiť, čomu v mojom reálnom živote sa to podobá, ale doposiaľ som na nič neprišiel.
2)A čo vlastne ten kostol a ľud v ňom? Predstavovali Cirkev a veriacich? Alebo skôr národ ako taký? Nepamätám sa, že by v tom kostole bol oltár. Mimo toho ale stavba vypadala naozaj ako kostol.
3)Čo ten muž v róbe a s kapucňou? Kto to bol? Mohol predstavovať oné tajomné spoločnosti, ako sú napr. slobodomurári? Prečo stál práve pri mojej lavici? (Inde som nikoho takého nezaznamenal).
4)Čo presne predstavoval ten silný hrom? A následná rohatá tvár v tieni zo sviečky?
5)Prečo som sedel v poslednej lavici? Mohlo to predstavovať azda nejakú moju osobnú životnú situáciu/sociálne postavenie? A čo ten „prelet“ dopredu? Je mi azda súdené postaviť sa raz pred celý národ a povedať mu, že sa klania šelme?
6)Silné jasné svetlo: v Katechizme je písané, že „Boh prebýva v nepreniknuteľnom svetle.“ Taktiež vieme, že Kristus prehovoril ku Šavlovi, keď bol ten oslepený „jasným svetlom“ až na tri dni stratil zrak. Silné jasné svetlo musí predstavovať Boha.
7)Vznášajúci sa oblak: Kristus, keď vystupoval na nebesia, stál na oblaku a keď opäť príde, znova bude stáť na oblaku. Panna Mária sa zjavuje ako stojaca na oblaku. Oblak je – podobne ako jasné svetlo – symbol Božej prítomnosti.
8)Kristova tvár:
Nuž toto je vážne zaujímavé a môže sa ma to skutočne dotýkať osobne. Ja som narodený v decembri 1989. Z tohto pohľadu môžem povedať, že celoživotne bytostne nenávidím komunizmus a všetko s ním späté a má to do značnej miery korene práve v dobe, kedy som sa narodil.
Komunizmus nenávidím tak veľmi, že žiť v tej dobe, bez váhania sa pridám k bratom Mašínom. Mimo to verím, že možno už na vlastné oči vidíme opätovné povstanie tejto satanistickej ideológie a to skrze Rusko, Čínu, či černošské americké hnutie BLM.
Čo s tým ale má Kristova tvár? Nuž, len pred niekoľkými mesiacmi som zistil, že existuje zvláštne zasvätenie a nazýva sa „Zasvätenie sa Kristovej tvári“ (Devotion to Holy Face). Práve toto zasvätenie je považované za najúčinnejšiu zbraň proti komunizmu! Povedal to sám Pán Ježiš sestre Márii zo sv.Petra v 40. rokoch 19. storočia, pričom jej ukázal sprisahania komunistov a povedal jej, že je to odprosenie za rúhania sa a bezočivosť týchto ľudí. Prvý krát počula sestra Mária slovo“komunizmus“ od Ježiša – v tej dobe ešte nevyšla ani Marxova kniha!
Je možné, že v budúcnosti budeme čeliť novému komunistickému povstaniu a najúčinnejšou zbraňou ako ho poraziť (mimo pištolí, samopalov a granátov) bude práve skrze zasväcovanie sa Kristovej tvári.
9)Ľud, ktorý najprv velebil antikrista, potom pravého Boha a napokon opäť antikrista: toto sa mi trošku podobá na proroctvá od Yvesa Duponta. Tie v podstate hovoria, že po našej bezbožnej dobe príde veľké ničenie a z neho povstane „svätá generácia.“ Jej obdobie však bude len niekoľko desiatok rokov a potom ľudia opäť upadnú do bahna hriechu až sa zjaví onen skutočný biblický Antikrist.
Môžem teda svojou troškou nejakým spôsobom dopomôcť vzniku „svätej generácie“ a žiť tak dlho až uvidím jej opätovný pád do hriechu? Predstavoval môj odchod z chrámu v skutočnosti moju smrť?
Záver:
Naozaj mi celková „hlavná myšlienka“ tohto sna uniká a to mi je tak trochu ľúto. Ak by mal niekto nejaký zaujímavý postreh, pokojne mi môže napísať na mail: m.p.gavlak@gmail.com
Ale najpodstatnejšie je toto: nič z toho, čo sa mi v tom sne stalo, nebolo zo mňa, z mojej sily. Keby som začal po tom kostole vykrikovať, nikto by ma nebral vážne, skôr by ma ovalili po hlave. To, že mi napokon ľudia uverili, bolo čisto mocou Boha, čisto.
A to si pamätám a tým sa riadim: áno, treba hovoriť pravdu. Ale obrátenie ľudských sŕdc už je čisto Božia záležitosť.
Snáď sa mi podarilo (a podarí!) zachrániť aspoň nejaké duše od temného posmrtného osudu.
M.P.G.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
