Z knihy „Forty dreams of St. John Bosco“
(knihu ju možné zakúpiť do svojej online knižnice na Google Books za pekných 2,49 eur)
Tento článok patrí do sekcie M.I.A. – (the) Most Important Articles – a, ako názov sekcie napovedá, ide o mimoriadne dôležité čítanie, ktoré by mal preštudovať každý jeden človek pre svoje vlastné dobro. Do sekcie M.I.A. budú postupne pridávanie tie najdôležitejšie články, ktoré som kedy napísal, či preložil. M.
Don Bosco zvykol rozprávať svoje sny chlapcom, ktorých viedol vo svojom oratóriu. Takmer vždy sa Boscove sny nejakým spôsobom dotýkali duchovného života jeho zverencov. Tento nebol výnimkou.
Mám ďalší sen o ktorom by som vám chcel porozprávať… Zjavila sa mi postava (ktorú Don Bosco často vídaval vo svojich snoch) a volala ma: „Vstaň a nasleduj ma!“
„Daj mi pokoj,“ protestoval som. „Som veľmi unavený! Bol som niekoľko dní mučený boľavým zubom a potrebujem trochu odpočinku. A okrem toho ma už nočné mory nedesia.“
„Vstaň,“ zopakovala. „Nemáme veľa času.“
„Kam ma to vedieš?,“ pýtal som sa jej.
„Nepýtaj sa, uvidíš sám.“ Viedla ma do rozľahlú pustú planinu , púšť bez života, bez jedinej duše, stromu, či chrobáka. Vyžlknutá vegetácia pomaly zmierala. Netušil som, kde to som, ani čo sa bude robiť. Dokonca som postavu na istú chvíľu stratil a bál som sa, že tu ostanem sám. Otca Rua, otca Francescia nebolo nikde vidieť. Keď som svojho priateľa, čo ma sprevádzal, znova uvidel, zhlboka som si vydýchol.
„Kde to som?“ spýtal som sa ho.
„Poď so mnou a uvidíš!“
Viedol ma a ja som ho tíško nasledoval, no po dlhom predlhom pochode som začal mať obavy či unesiem svoj kríž, keď ma ešte bolel aj zub a už aj nohy. Zrazu som pred sebou uvidel cestu.
Široká cesta
Vydali sme sa teda po tej ceste. Bola nádherná, veľmi široká, upravená. Cesta hriešnikov je dobre dláždená, no končí v pekle a temnote a bolestiach. Obe strany boli lemované nádhernými zelenými živými plotmi a posiate živými kvetmi. Ruže všade len vykukali. Na prvý pohľad bola cesta vyrovnaná a pohodlná a ja som nenadobudol najmenšieho podozrenia, no čoskoro som si všimol, že nenápadne stále smeruje dole. Hoci sa to nezdalo strmo, po chvíli som si uvedomil, že sa po ceste doslova kĺžem dole. Naozaj som sa kĺzal dole a svoje nohy som len sťažka ovládal. Hlavou mi prebehla myšlienka, že spiatočná cesta bude zaiste veľmi namáhavá. „Ako sa dostaneme späť do oratória?“ spýtal som sa ustarane.
„Neboj sa,“ odpovedal sprievodca. „Všemohúci chce, aby si išiel. Ten, ktorý ťa vedie, tiež vie, ako ťa dostať naspäť.“
Cesta sa neustále zvažovala nadol. Ako sme pokračovali po našej ceste obklopení ružami a inými druhmi kvetov, uvedomil som si, že moji chlapci z oratória a množstvo iných chlapcov, ktorých som ale nepoznal, ma nasledujú. Nejako som sa ocitol v ich strede. Ako som sa na nich pozeral, všimol som si najprv jedného a potom ďalšieho padnúť k zemi a odtiaľ ich neviditeľná sila stiahla priamo do strašnej pece. Pyšní mi nastavujú osídlo, napínajú sieť a kladú mi pasce… (Ž 140).
„Pozri sa bližšie.“
Pozrel som sa. Pasce boli nastavené všade, niektoré bližšie k zemi, iné vo výške očí, ale všetky boli skryté. Mnoho chlapcov si neuvedomovalo nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo, chytali sa do pascí a to tak, že viseli dole hlavou a nohy mali vo vzduchu. Potom, keď sa im podarilo z pasce dostať, bezhlavo sa rozbehli po ceste smerom k priepasti. Niektorí boli chytení za hlavu, iní za krk a ruku, nohu, za každú časť tela. Pasce na zemi vypadali ako pavučie vlákno, boli preto ťažko rozoznateľné , no zdali sa byť relatívne neškodné. No, na moje prekvapenie, každý chlapec, ktorý sa do toho zamotal, spadol na zem.
Vidiac, koľko veľa chlapcov sa do pascí chytilo, spýtal som sa: „Prečo ich je toľko chytených? Kto ich ťahá dole?“
„Pozri sa bližšie,“ poznamenal sprievodca.
Chytil som jednu z tých pascí a zatiahol som. Hneď som pocítil istý odpor. Zatiahol som silnejšie, no to z opačnej strany tak trhlo, že som sám skončil na zemi. Vôbec som neodporoval a čoskoro som sa ocitol v ústí temnej jaskyne. Začal som ťahať vlákno k sebe a ťahal som s najväčšou silou. Ťahal som a ťahal som a po dlhej chvíli sa z jaskyne vynorilo veľké príšerné monštrum, ktoré držalo lano z opačnej strany. To bol ten, ktorý okamžite strhol každého chlapca, ktorý sa do jeho pascí chytil. Určite by som s ním prehral a tak som lano pustil. „Teraz už vieš, o koho ide,“ povedal mi potom sprievodca.
„Áno, už viem. Je to sám diabol!“
Záchrana z pascí
Keď som si jednotlivé pasce pozeral bližšie, všimol som si, že sú na nich nápisy: pýcha, neposlušnosť, závisť, šieste prikázanie, krádež, obžerstvo, lenivosť, hnev. Odstúpiac ďalej, sledoval som, do ktorej pasce sa chlapci chytali najviac. Zistil som, že najnebezpečnejšími boli nečistota, neposlušnosť a pýcha. V skutočnosti boli práve tieto tri pasce prepojené. Mnoho iných pascí taktiež robilo veľa škôd, no ani zďaleka nie toľko, ako prvé dve. Všimol som si, že niektorí chlapci utekajú rýchlejšie, ako iní. „Prečo sa tak ponáhľajú?“ spýtal som sa.
„Pretože ich ťahá osídlo ľudskej úcty,“ odpovedal mi sprievodca.
Všimol som si, že nad pascami sú akési nože. Prozreteľná ruka ich tam umiestnila, aby sa chytený mohol oslobodiť. Väčšie predstavovali meditáciu, tie boli nad pascou pýchy; iné, nie až také veľké, reprezentovali dobré duchovné čítanie. Boli tam tiež dva meče predstavujúce oddanosť Svätým sviatostiam – hlavne Svätému prijímaniu – a Svätej Panne. Bolo tam tiež kladivo, čoby spoveď a iné nože symbolizujúce oddanosť sv. Jozefovi, sv. Aloysiusovi a ďalším svätcom. Vďaka týmto nástrojom sa celkom nemalý počet chlapcov oslobodil a unikol. A skutočne: týmto chlapcom sa darilo pascám vyhýbať.
Cesta sa neustále zvažuje…
Čím ďalej sme šli, tým vzácnejšími sa ruže stávali. Veľké tŕne sa pred nami začali zjavovať a čoskoro už neboli žiadne ruže. Živé ploty tu boli slnkom spálené bez listov a posiate tŕňmi. Vyschnuté konáre z kríkov plné tŕňov ležali krížom-krážom na ceste, takže cesta bola len ťažko prístupná. Došli sme až k akejsi rokline. Cesta, ktorá sa stále zvažovala nadol, bola čoraz hroznejšia, plná skál a žľabov a balvanov. Stratil som prehľad o svojich chlapcoch, keďže tí opustili túto zradnú cestu a išli inými chodníčkami.
Šiel som ďalej, ako som postupoval, tým náročnejším a strmejším sa zostup stal, takže som niekoľko krát spadol a kotúľal sa. Občas mi môj sprievodca pomohol vstať. Myslel som, že mi prasknú moje holenné kosti. Zadýchaný som povedal sprievodcovi: „Môj dobrý priateľu, moje nohy ma už neponesú. Už proste nedokážem ísť ďalej.“
Neodpovedal, ale pokračoval v ceste. Z posledných síl som ho nasledoval, až kým si nevšimol aký som zmorený a premočený, tak ma priviedol na malú čistinku pri ceste. Sadol som si, zhlboka som sa nadýchol a po chvíli som sa cítil o čosi lepšie. Z tohto miesta sa cesta, ktorú som už prešiel, javila ako veľmi strmá, posiata množstvom kamení. Ale to čo bolo vpredu, zdalo sa byť oveľa horšie až som od hrôzy zavrel oči. „Vráťme sa späť!“ prosil som sprievodcu. „Ak pôjdeme ďalej, ako sa dostaneme naspäť do oratória?“
„Teraz, keď sme už prišli tak ďaleko, sa chceš otáčať?“ zahriakol ma sprievodca.
„Ako vôbec môžem prežiť bez tvojej pomoci?“ nariekal som.
„Tak poď za mnou,“ odpovedal.
Enormná budova
Pokračovali sme v zostupe a cesta sa teraz stala desivo strmou, takže bolo takmer nemožné stáť vzpriamene. A potom, na samom spodu tejto priepasti na vstupe do temného údolia, týčila sa pred nami enormná budova so svojimi veľkými sklápacími vratami smerujúcimi priamo ku nám. Keď som sa konečne dostal až úplne dole, dusil som sa neznesiteľnou horúčavou.
„Kde to sme? Čo to je za miesto?“ spýtal som sa svojho sprievodcu.
„Prečítaj si nápis na tabuli a budeš vedieť.“
Pozrel som sa hore a prečítal som si tieto slová: Ubi non est redempo – „Miesto bez milosti.“ Uvedomil som si, že stojíme pred bránami pekla. Môj sprievodca ma doviedol až pred to strašné miesto. V rôznych vzdialenostiach sa nachádzali bronzové brány a na každej z nich bol nejaký nápis: Discedite, maledicti, in ignem aeternum qui paratus est diabolo et angelis eius – „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt.25:41) Omis arbor quae non facit fructum bonum excidetur et in ignem mittetur – „Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ (Mt7:19)
Po tomto pohľade som sa chcel otočiť a vrátiť sa späť do oratória. Aj som sa začal vracať, no môj sprievodca si toho nevšímal. Po prebrodení sa strmou a nekonečnou roklinou sme sa dostali pred úpätie priepasti, pri ktorej sa nachádzala prvá brána. Sprievodca sa ku mne otočil a rozrušený povedal: pozri!“
Chlapci, ktorí utekali dolu
S hrôzou som sa pozeral do diaľky a videl som kohosi utekať dolu nekontrolovateľnou rýchlosťou. Snažil som sa zistiť o koho ide, či si ho náhodou odniekiaľ nepamätám a ako sa približoval, uvedomil som si, že to je jeden z mojich chlapcov z oratória. Jeho ruky boli natiahnuté a vypadal ako topiaci človek snažiaci sa udržať na hladine. Chcel zastaviť, ale nemohol. Ako zakopával o rôzne kamene, padal ešte rýchlejšie.
„Pomôžme mu, zastavme ho,“ kričal som na sprievodcu a naťahoval som za chlapcom ruky, aby som ho zachytil.
„Nechaj ho tak,“ odvetil sprievodca.
„Prečo?“
„Nevieš, aká strašná je Božia odplata? Myslíš si, že môžeš zadržať niekoho, kto uteká pred Jeho spravodlivým hnevom?“
Medzitým obrátil chlapec svoj ohnivý pohľad pokúšajúc sa zistiť, či ho Boží hnev stále prenasleduje. V nasledujúcom okamihu spadol do rokliny a nabúral do bronzovej brány, akoby nemohol nájsť nejaké iné, lepšie útočisko.
„Prečo sa pozeral späť v takom dese?“ spýtal som sa.
„Pretože Boží hnev prerazí aj pekelné brány aby ho dosiahol a mučil ho aj uprostred ohňa!“
Ako chlapec narazil do brány, tá sa s rachotom otvorila a následne sa tisíc vnútorných brán otvorilo s ohlušujúcim rámusom. Ako sa tieto bronzové brány otvárali – jedna po druhej, aj keď boli od seba dosť vzdialené – zbadal som v diaľave niečo ako čeľuste pece chrliace ohnive gule práve a to práve v okamihu, keď do nej mladík padal. Tak rýchlo ako sa brány otvorili, tak rýchlo sa následne zavreli. Po tretí krát som sa pokúšal zapísať si meno toho nešťastného chlapca, no sprievodca ma prerušil. „Počkaj,“ prikázal. „Sleduj!“
Traja ďalší naši chlapci, nariekajúci v hrôze a s rukami roztiahnutými, padali dole jeden za druhým, ako masívne balvany. Spoznal som ich a aj oni narazili do brány. Tá sa otvorila a ja som opäť uvidel ďalších tisíc brán. Tí traja nešťastníci boli doslova vtiahnutý do toho nekonečného koridoru a po dlhej blednúcej ozvene sa brány zatvorili. Postupne, v akýchsi intervaloch, sa tam kotúľalo množstvo chlapcov. Videl som jedného nešťastníka soteného dole svojimi zlými kamarátmi. Iní padali jednotlivo, alebo s ostatnými, ruka v ruke, alebo vedľa seba. Každý z nich niesol na čele názov svojho hriechu. Stále som na nich volal, keď sa rútili dole, ale oni ma vôbec nepočúvali. Brány sa s rachotom opäť otvárali a zatvárali. A potom… mŕtvolné ticho!
Dôvod mnohých zatratení
„Zlá spoločnosť, zlé knihy a zlé návyky,“ vysvetľovali mi môj sprievodca, „sú najviac zodpovedné za také množstvá naveky stratených.“
Pasce, ktoré som pred tým videl, skutočne privádzali chlapcov do skazy. Vidiac také množstvo padajúc do zatratenia, hlasne som nariekal: „Ak takto končí toľko našich chlapcov, naša práca je úplne márna! Ako môžeme zabraňovať takým tragédiám?“
„Toto je ich súčasný stav,“ odvetil mi môj sprievodca, „a ty si videl, kde by skončili, keby zomreli práve teraz.“
„Dovoľ mi teda zapísať ich mená, aby som ich mohol varovať a opäť ich priviesť na správnu cestu do Neba.“
„Naozaj si myslíš, že niektorí z nich sa obrátia, keď ich budeš varovať? Iste, spočiatku na nich tvoje varovania zapôsobia, ale čoskoro na ne zabudnú hovoriac si: „veď to bol len sen,“ a budú robiť horšie ako robili predtým. Iní, uvedomiac si, že boli odhalení, pôjdu k Sviatostiam, ale nebude to ani úprimné, ani zaslúžené; a ďalší pôjdu na spoveď z chvíľkového strachu z pekla, ale stále budú pripútaní ku svojmu hriechu.“
„Takže neexistuje žiaden spôsob ako týchto nešťastných chlapcov zachrániť? Prosím, povedz mi, čo môžem pre nich urobiť.“
„Majú svojich nadriadených, nech ich poslúchajú. Majú svoje pravidlá, nech sa podľa nich riadia. Majú svoje Sviatosti, nech ich užívajú.“
V tom sa dovalila nová skupina chlapcov a brány sa opäť otvorili. „Poďme dnu,“ povedal môj sprievodca.
Brána do Pekla
S hrôzou som začal cúvať , nevedel som sa dočkať, kedy utečiem späť do oratória aby som varoval chlapcov.
„Ideme,“ trval na svojom sprievodca. „Naučíš sa toho veľa. Ale najprv mi povedz: chceš ísť sám, alebo som mnou?“
„Sám na tak strašné miesto?“ odvetil som. „Ako by som vôbec našiel cestu bez tvojej pomoci?“ Potom mi na um prišla myšlienka: pred tým, než je niekto vrhnutý do pekla, musí byť najprv súdený. A ja som ešte nebol súdený!
„Poďme teda!“ povedal som rezolútne. Vstúpili sme do úzkej strašnej chodby a ja som cez ňu letel rýchlosťou blesku. Hrozivé nápisy žiarili na každej z brán. Posledná sa otvárala do rozľahlého ponurého nádvoria s veľkým neuveriteľne neprístupným vchodom na protiľahlej strane. Nad bránou bol nápis: Ibunt impii ignem aeternum – „A títo pôjdu do večného ohňa.“ (Mt. 25:46) Okolité steny boli obdobne popísané. Napríklad: „Dám oheň… do ich mäsa, takže budú horieť naveky.“ (Judita) „Budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zjv20:10) „A dym ich múk bude stúpať na veky vekov.“ (Zjv14:11) „A tam bude nárek a škrípanie zubami.“ (Mt. 8:12).
Ako som tak čítal tieto nápisy, môj sprievodca prišiel ku mne a povedal: „Od tohto miesta nikto nemá dobrého spoločníka, milujúce srdce, súcitný pohľad, alebo pekné slovo. Chceš tieto veci len vidieť, alebo ich aj zažiť?“ – „Len vidieť!“ odpovedal som.
Úzky hrozivý tunel
„Tak poď so mnou,“ odvetil môj priateľ a vkročil tou bránou do toho tunela na ktorého konci bola akási vyhliadková plošina uzavretá obrovskou kryštáľovou tabuľou siahajúcou od podlahy až k stropu. Len čo som prekročil prah do tunela pocítil som neopísateľný strach a neodvažoval som sa urobiť ďalší krok. Pred sebou som videl niečo ako obrovskú jaskyňu ktorá bola akoby zapustená do útrob hôr. Horeli v nich plamene, no tie neboli pozemského charakteru. Celá jaskyňa – steny, strop, podlaha, kamene, drevo – všetko svietilo žiarivo bielou farbou ale pri teplote tisícov stupňov celzia. Tento oheň tiež nič nestravoval. Veci horeli, no nezanikali. Jednoducho neviem nájsť slová, ktorými by som opísal hrôzu tejto jaskyne. A Pán dá počuť svoj velebný hlas a zjaví rozmach svojho ramena v prchlivom hneve a v plameni žeravého ohňa, v záplave, búrke a v kameňoch ľadovca. (Iz30:30) Lebo oddávna je prichystaný Tofet, hlboký a široký, v jeho priehlbine je oheň a hŕba dreva, Pánov dych ho rozpaľuje sťa prúd síry. (Iz30:33)
Zmätočne som sa pozeral naokolo, keď akýsi chlapec vyletel z brány. Vydával príšerný zvuk ako niekto, kto padá do kotla z tekutého bronzu, a aj klesol do stredu jaskyne. Vtom sa aj on stal rozžeravený a úplne nehybný zatiaľ čo ozvena jeho umierajúceho kvílenia ešte chvíľu pretrvávala. Strašne predesený díval som sa naň istú chvíľu. Zdalo sa, že aj on je jedným z mojich chlapcov z oratória.
„Nie je to ten a ten?“ spýtal som sa svojho sprievodcu.
„Áno, je.“
„Prečo je taký rozpálený a nehybný?“
„Chcel si len vidieť,“ odpovedal, „s tým sa musíš uspokojiť.“
Lebo každý bude ohňom solený (Mk9:49) Opäť som sa pozrel tým smerom a ďalší chlapec sa ponáhľal do kotla veľkou rýchlosťou. Aj on bol z oratória. Ako tam dopadol, v takej pozícii aj ostal. Tiež zo seba vydal jeden hrozný pazvuk, ktorý po chvíli zanikol v ozvene. Aj ďalší chlapci sa tam ponáhľali. Všetci revali rovnakým spôsobom a potom sa všetci stávali rovnako nehybnými a rozpálenosťou žiarivými. Všimol som si, že ten prvý sa zdal byť na mieste zamrznutý, jedna ruka a jedna noha vystrelená do vzduchu. Iní stáli či viseli v rôznych pozíciách, sedeli, aj ležali, kľačali, s rukami držiacimi si vlasy. A ďalší chlapci stále padali a končievali v ešte bolestivejších pozíciách. Niektorých som poznal, ale mnohých nie. Spomenul som si, čo je písaní v Biblii a čo sa mi na tieto pády podobalo: Na akú stranu strom spadne, na tej aj zostane ležať.
Ďalší chlapci padajú
Vydesenejší než kedykoľvek pred tým, pýtal som sa svojho sprievodcu: „Nevedia tí chlapci kam padajú, keď sa tam tak ponáhľajú?“
„Ale vedia. Tisíckrát boli varovaní, ale oni si aj tak radšej vybrali beh do plameňa, pretože nedokázali nenávidieť hriech a nechceli sa ho zrieknuť. Namiesto toho neustále pohŕdajú a odmietajú milostivé Božie pozvania k pokániu. Takto vyprovokovali Božskú Spravodlivosť aby ich obťažovala, desila, nabádala ich až nakoniec dosiahli tohto miesta.“
„Oh, ako strašne sa títo nešťastní chlapci musia cítiť vediac, že už nemajú žiadnej nádeje,“ dostal som zo seba.
„Ak chceš naozaj spoznať ich najhlbšie šialenstvo a zúrivosť, podíď trochu bližšie,“ poznamenal môj sprievodca.
Urobil som teda pár krokov vpred a zbadal som mnoho tých úbožiakov ako útočili jeden na druhého ako besné psy. Iní si škriabali vlastné tváre a ruky, trhali si vlastné mäso a škodoradostne ho rozhadzovali naokolo. V tom sa stal celý strop jaskyne priehľadný ako krištáľ a vyjavil bezpečnú cestičku do Neba a jeho blažených obyvateľov prežívajúcich v bezpečí na veky vekov.
Keď je Božie milosrdenstvo odmietané
Tí úbohí nešťastníci zúriví a dychčiaci závisťou horeli hnevom pretože kedysi zosmiešňovali to, čo je spravodlivé. Zlý to uvidí a bude zúriť. Bude škrípať zubami a sužovať seba samého (Ž 111)
„Prečo nepočujem žiaden zvuk?“ spýtal som sa sprievodcu
„Choď bližšie,“ odvetil.
Pritisol som svoje ucho ku krištáľovému zrkadlu a započul som výkriky a vzlyky, rúhania a nadávky namierené proti svätým. Bol to taký zhluk hlasov a nárekov. „Keď spomínajú na šťastný osud svojich známych,“ odvetil sprievodca, „sú povinní pripustiť: To tento bol, ktorého sme vysmievali kedysi, zasypávali ho posmechom, my blázni! Nazdávali sme sa, že jeho život je šialenstvom a že jeho koniec je potupný. A hľa, veď ho medzi Božích synov pripočítali a má údel so svätými! (Múdr 5:3-5) Preto nariekajú: Pechorili sme sa na chodníkoch neresti a záhuby, poprechádzali sme púšte neschodné, ale cestu Pána sme nepoznali. Čo nám pomohla namyslenosť? Čo nám osožilo imanie s vystatovaním? Toto pominulo všetko ako tieň, tak ako letmá zvesť.“ (Múdr5:7-9)
„Také sú ich náreky, ktoré sa budú ozývať večnosťou. Ale ich výkriky, ich úsilia a plač už sú zbytočné. Veď všetko zlo na nich dopadne. Tu už nie je veru žiaden čas. Tu už je len večnosť.“
Keď som videl stav mnohých svojich chlapcov bažiacich sa v strašnej hrôze, udrela do mňa myšlienka: „Ako vôbec mohli byť títo chlapci zatratení?“ spýtal som sa. „Veď ešte minulý večer boli živí a zdraví v našom oratóriu!“
„Chlapci, ktorých tu vidíš,“ odvetil, „sú všetci mŕtvi pre Božiu milosť. Ak by dnes náhodou zomreli, či by vytrvali vo svojich zlých cestách, boli by skutočne zatratení. Nuž, ale už mrháme časom. Poďme!“
Neuhasiteľný oheň
Viedol ma preč a šli sme stále kamsi dole cez koridor v hlbokej jaskyni. Na vstupe do nej bol nápis: Vermis eorum non morietur, et ignis non extinguetur – „Ich červ nezomrie a ich oheň nebude stravovať.“ (Iz 66) Dabit Dominus omnipotens ignem et vermes in carnes eorum ut urantur et sentiant usque in sempiternum – „Do ich mäsa dá oheň a červy, i budú ich cítiť naveky.“ (Judita 16)
Tu sme videli, aké kruté boli výčitky svedomia tých, ktorí kedysi bývali žiakmi našich škôl. Akých strašných trestov sa im dostalo aby si naveky pamätali každý neodpustený hriech a jeho spravodlivý trest, aby spomínali na svoje mlčanie na láskavé volania Panny Márie, ako sa odmietali napraviť, aby si zaslúžili raj. Aké strašné mučenie, keď si uvedomíme, že sa dali zachrániť tak ľahúčko a napriek tomu sú tu a teraz naveky stratení nariekajúc nad správnymi rozhodnutiami, ktoré nikdy neučinili. Peklo je skutočne dláždené dobrými úmyslami!
V tejto hlbokej jaskyni sme opäť uvideli chlapcov z oratória, ktorí pred tým spadli do ohnivej pece. Niektorí z nich ma počúvajú práve teraz; niektorí sú naši bývalí žiaci a iných som nepoznal. Pozrel som sa na nich bližšie a uvedomil som si, že všetci boli pokrytí červami a ďalšou háveďou, ktoré ohrýzali ich srdcia, oči, ruky, nohy a vlastne celé telo tak urputne, že sa to ani nedá popísať. Bezradní a nemožní pohybu, boli korisťou každému druhu mučenia. Podišiel som k nim bližšie dúfajúc, že sa s nimi budem môcť porozprávať, či že od nich niečo započujem, ale nikto z nich na mňa neprehovoril a ani na mňa nepozrel. Spýtal som sa teda svojho sprievodcu, prečo je tomu tak a on odvetil, že zatratení sú úplne zbavení svojej slobody. Každý musí plne znášať svoj večný trest bez akejkoľvek milosti. „A teraz,“ dodal, „aj ty musíš vstúpiť do tej jaskyne.“
„Nie, nie, nie!“ odsekol som v hrôze. „Pred tým, než sa človek dostane do pekla, musí byť najprv súdený. A ja som ešte nebol súdený, takže ani nepôjdem do pekla!“
„Počúvaj,“ povedal, „čo by si chcel radšej: navštíviť peklo a zachrániť svojich chlapcov, alebo ich ponechať v agónii?“
Zostal som ako onemený. „Samozrejme, milujem svojich chlapcov a všetkých by som ich chcel zachrániť, no neexistuje nejaký iný spôsob?“
„Áno, existuje,“ odvetil, „za predpokladu, že urobíš všetko, čoho budeš schopný.“
Zhlboka som sa nadýchol a povedal som si: Je mi jedno ak tu budem otročiť, ak tým môžem zachrániť svojich milovaných synov z takých múk.
„Poď teda dnu!“ oznámil mi môj priateľ „a viď ako náš dobrý všemohúci Boh láskavo poskytuje tisíc prostriedkov ako viesť tvojich chlapcov ku pokániu a zachrániť ich tak od večnej smrti.“
Vzal ma za ruku a viedol ma do jaskyne. Keď sme sa zastavili, zistil som, že sme v obrovskej hale ktorej záves na sklenených dverách zakrýval ďalšie vchody. Na jednom z nich som s prečítal: Šieste prikázanie. Môj sprievodca mi vysvetlil: „Porušovanie tohto prikázania naveky zruinovalo veľa chlapcov.
„Nešli na spoveď?“
„Išli, ale buď ho zámerne nevyznali, alebo tento hriech voči krásnej čnosti čistoty vyznali nedostatočne. Povedali, že ho spáchali dva či tri krát, ale v skutočnosti ho spáchali štyri, či päť krát. Iní chlapci upadli do tohto hriechu len jeden jediný raz ešte kedysi v detstve, no kvôli strachu z hanby sa nikdy z neho nevyznali, alebo sa z neho vyspovedali len nedostatočne. Iní zas neľutovali tento hriech natoľko, aby sa mu vyhli aj v budúcnosti. Boli dokonca aj takí, ktorí namiesto toho, aby riadne preskúmali svoje svedomie, hľadali spôsoby ako čo možno najlepšie svojho spovedníka oklamať. Každý, kto umrie v takomto stave, sa rozhodol byť započítaný medzi zatratenými a taký aj bude jeho osud po celú večnosť. Len tí, ktorí umreli skutočne úprimne ľutujúci, len tí budú naveky šťastní. Chceš teraz vidieť prečo ťa sem milostivý Boh vzal?“ Zodvihol záves a ja som uvidel skupinu chlapcov z oratória – všetkých som poznal – ktorí sa tu nachádzali kvôli svojmu hriechu. Medzi nimi boli aj takí, ktorých správanie bolo dobré.
„Dovoľ mi zapísať si ich mená, aby som ich mohol varovať každého zvlášť,“ nariekal som.
„To nebude treba!“
„Tak čo im mám teda povedať?“
„Hovor im, aby sa vždy stránili nemravností. Všeobecné varovanie bude stačiť. Pamätaj, že aj keby si ich napomínal po jednom veľa by ti nasľubovali, no nie vždy úprimne. Pre pevné rozhodnutie je nutné mať Božiu milosť. Ak sa modlia, Boh prejavuje svoju lásku a to najmä svoje milosrdenstvo a odpustenie. Ty sám sa veľa modli a prinášaj obete. Pokiaľ ide o chlapcov, napomínaj ich a rozprávaj sa s nimi o ich svedomí. Ono im povie čo majú robiť.
Ďalšiu polhodinu sme strávili rozhovorom o požiadavkách na dobrú spoveď. Potom môj sprievodca niekoľkokrát zakričal: Avertere! Avertere!
„Čo to znamená?“ spýtal som sa.
„Zmeňte svoj život!“
Pripútanosť k veciam pozemským
„Ešte si nevidel všetko,“ povedal mi môj sprievodca.
Otočil sa a zodvihol ďalší záves nad ktorým sa skvel nápis Qui volunt divites fieri, incidunt in tentationem et laqueum diaboli – „Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia.“ (1Tim6:9)
„Toto sa netýka mojich chlapcov,“ odvetil som, „pretože sú rovnako chudobní ako ja. My nie sme bohatí a ani nechceme byť. Vôbec nad tým nepremýšľame.“
No ako záves spadol, uvidel som skupinku chlapcov – všetkých som poznal. Boli v rovnakej bolesti ako tí pred nimi. Ukazujúc na nich, môj sprievodca poznamenal:
„Ako vidíš, nápis sa týka aj tvojich chlapcov.“
„Ale ako je to možne?“
„Niektorí chlapci sú tak pripútaní k pozemskému vlastníctvu, že ich láska k Bohu je oslabená. Takto hrešia proti láske, zbožnosti a pokore. Aj samotná túžba po bohatstve môže viesť ku skazenosti srdca, zvlášť, keď vedie ku nespravodlivosti. Tvoji chlapci sú chudobní, ale pamätaj, že chamtivosť a nečinnosť sú zlí radcovia. Jeden z tvojich chlapcov sa vo svojom rodnom meste dopustil krádeže a hoci by mohol škodu napraviť, vôbec nad tým neuvažuje. A sú tu ďalší: snažia sa dostať do kancelárií ekonóma a prefekta, prehrabávajú tašky svojich spolužiakov snažiac sa dostať k jedlu, peniazom, či iným majetkom; ba sú aj takí, ktorí kradnú perá a knihy.
Potom, čo menoval týchto chlapcov, pokračoval: „Niektorí sú tu kvôli krádeži šatstva, bielizne, prikrývok a kabátov zo skríň oratória, ktoré potom posielali rodinám; ďalší, ktorí nepovracali to, čo si požičali, ďalší ktorí si ponechali peniaze, ktoré mali odovzdať prefektovi a sú tu aj takí, ktorí zámerne poškodili nejakú vec. Keď teraz vieš, čo sú tvoji chlapci zač, dám ti radu: napomínaj ich. Povedz im, aby obmedzovali všetky svoje márne a škodlivé túžby, poslúchali Božie zákony, aby si chránili svoju povesť; lebo žiadostivosť ich môže priviesť k ešte väčším výstrednostiam a vrhnúť ich do súženia, smrti a zatratenia.“
Nemohol som pochopiť prečo za také priestupky, ktoré chlapci považujú za nič, sú vymerané také strašné tresty, no sprievodca ma vytrhol z mojich myšlienok slovami: „Spomeň si, čo ti bolo povedané, keď si na vinici videl skazené hrozno.“ S týmito slovami odhalil ďalší záves za ktorým bolo množstvo našich chlapcov z oratória a všetkých som dobre poznal. Nápis nad závesom znel: Radix omnium malorum – „Koreň všetkého zla.“
„Vieš, čo to znamená?“ spýtal sa ma sprievodca. „Na aký hriech to odkazuje?“
„Pýcha?“
„Nie!“
„No ja som vždy počul že pýcha je koreňom všetkého zla.“
„Vo všeobecnosti to platí, ale, presnejšie, vieš, čo viedlo Adama a Evu k prvému hriechu, za ktorý boli vyhnaní z raja?“
„Neposlušnosť?“
„Presne! NEPOSLUŠNOSŤ je koreňom všetkého zla.“
„A čo mám o nej chlapcom povedať?“
Neposlušnosť
„Pozorne počúvaj: chlapci, ktorých tu vidíš, sú tí, ktorí si sami pripravili taký tragický osud svojou neposlušnosťou. Keď aj idú do kostola, ignorujú odporúčania, nevhodne sa správajú, namiesto modlitieb blúdia vo svojich myšlienkach alebo vyrušujú. Sú tiež takí, ktorí sa tak pohodlne usádzajú až počas bohoslužieb zaspávajú a sú tiež takí, ktorí len hovoria, že chodia do kostola. Beda tým, ktorí zanedbávajú modlitbu! Taký, ktorý sa nemodlí, odsudzuje seba samého do zatratenia. Niektorí sú tu, pretože namiesto spievania piesní či modlitby k Presvätej Panne čítajú nezmyselnú či dokonca zakázanú literatúru.“
Pokračoval menovaním ďalších vážnych prehreškov voči disciplíne. Keď skončil, bol som hlboko pohnutý.
„Môžem sa o tomto všetko zmieniť pred chlapcami?“ žiadal som ho priamo sa mu dívajúc do očí.
„Iste, povedz im všetko, čo si zapamätáš.“
„Akú radu im mám teda dať, aby som ich ochránil od takej tragédie?“
„Neustále im zdôrazňuj, aby poslúchali Boha, Cirkev, svojich rodičov a svojich nadriadených a to aj v najmenších veciach. Tak budú zachránení.“
„Ešte niečo?“
„Varuj ich pred nečinnosťou. Kvôli nečinnosti Dávid upadol do hriechu. Povedz im, aby boli neustále niečím zaneprázdnení, lebo vtedy nebude mať diabol možnosť pokúšať ich.“
Prikývol som. Hrôzou zoslabený som vydal zo seba: „Ďakujem ti, že si bol ku mne taký milý. A teraz ťa prosím, vyveď ma už odtiaľto!“
„Dobre teda, poď so mnou.“ Vzal ma za ruku a podopieral ma, pretože ja sám som sa na nohách už nevládal udržať. Opustili sme halu, prešli cez strašné nádvorie a do dlhého koridoru. No akonáhle sme prešli poslednou bronzovou bránou, otočil sa ku mne a povedal: „Teraz, keď si videl iných, ako trpia, sám musíš zažiť dotyk pekla.“
„Nie, nie!“ zvolal som v hrôze.
Dotknutie sa steny pekla
Trval na svojom, no ja som stále odmietal.
„Neboj sa,“ povedal mi; „len to skús, dotkni sa tu tej steny.“
Nemohol som v sebe nájsť dostatok odvahy aby som to urobil, no on neprestával naliehať. „Skús to,“ opakoval. Pevne ma chytil za ruku a násilím ma pritiahol ku stene. „Len jeden dotyk,“ povedal, „aby si mohol povedať, že si nielen videl, ale si sa aj dotkol steny večných múk a aby si tak pochopil aká strašná musí byť posledná stena pekla, keď tá prvá je takáto neúnosná. Len pozri na tú stenu!“
Uprene som sa na ňu pozrel. Zdala sa byť veľmi hrubá. „Medzi touto stenou a skutočným ohňom v pekle sú tisíce takýchto stien,“ oznámil mi môj sprievodca. „Tisíc takých múrov ho obopína a všetky sú od seba rovnako vzdialené. Každý meria tisíc míľ. Táto stena je teda milióny a milióny míľ vzdialená od skutočného pekelného ohňa. Je to len vzdialený okraj samotného pekla.“
Keď to povedal, inštinktívne som cúvol, no on ma chytil za ruku, roztvoril mi dlaň a pritlačil ju proti prvému z tisícov stien. Ten pocit bol tak nesmierne mučivý, že som s krikom odskočil a rovno som sa ocitol doma v posteli. Ruka ma štípala a šúchaním som si zmierňoval bolesť. Keď som dnes ráno vstal, všimol som si, že je celá opuchnutá. Bolesť bola taká skutočná, že sa mi dokonca odlúpila pokožka z dlane.
Pamätajte si, že som sa pokúšal moc vás nenastrašiť a tak som vám všetky tie veci neopisoval v skutočnej hrôze v akej boli. Vieme, že Pán vždy opisoval peklo v podobenstvách pretože keby ho bol opísal také, aké skutočne je, nikto by mu neporozumel. Žiaden žijúci človek nedokáže pochopiť tieto veci. Pán ich ale chápe a zjavuje ich komu On sám chce.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
