Alighieriho veľdielo „Božská komédia“ sa skladá z troch veľkých kníh – Pekla, Očistca a Neba. Predne, netuším prečo sa celý súbor nazýva práve „Božská komédia.“ Názov implikuje niečo ľahkého, vtipného, pateticky romantického. Peklo, Očistec a Nebo také, samozrejme, nie sú. Sú to náročné literárne diela napísané vo veršoch pojednávajúce o veľmi vážnej veci – miestach, kde ľudské duše po smrti trávia svoju večnosť. Spôsob, akým sú tieto knihy napísané, skryté matematické údaje v jednotlivých veršoch, či skrytá symbolika, to všetko naznačuje, že Dante Alighieri bol génius.
Ale pekne po poriadku.
Alighieri svoju „komédiu“ (v skutočnosti skôr tragédiu) napísal v rozmedzí rokov 1304 až 1321 a to od Pekla po Raj. Bolo to v období, kedy sa nachádzal v politickom vyhnanstve.
Peklo
Ako prvú z jeho kníh som začal čítať „Peklo“ asi pred desiatimi rokmi (možno deviatimi, neviem, nerátal som to). Príbeh rozprávaný premyslenými veršami zavádza Danteho, ktorý je sprevádzaný rímskym básnikom Vergiliom, deviatimi úrovňami pekla. Peklo je v tvare akéhosi lievika, v každom stupni sú horšie a horšie tresty, ktorými sú hriešnici postihovaní a všade sa to hmýri démonmi, ktorí majú tvar rôznych pračudesných príšer, či zvierat. Dante pri svojom zostupe do útrob tohto strašného miesta stretáva rôzne známe osobnosti: Cézara, Mohameda, či pápeža Mikuláša III.
Dante tu tiež naráža na niekoľkých ľudí, ktorých osobne poznal ešte na Zemi. Títo ľudia mu často vravia prečo skončili na tak strašnom mieste, prípadne mu dávajú rôzne rady. Jednu takúto „radu“ som si prevzal za svoje osobné motto. Znie:
… bo je to ľud až príslovečne slepý,
lakomstvo, závisť, pýcha tlie v tom dave.
Nech na teba ich mrav sa nenalepí,
osud tvoj vedie si ťa k sláve!
(Možno aj preto sa venujem tomu, čomu sa venujem).
Nakoniec sa spisovateľ dostáva až do poslednej deviatej úrovne pekla. Na prekvapenie, nie je horúca – ako predchádzajúce – ale ľadová. Uprostred tejto úrovne, vlastne uprostred celého pekla, je v ľade do pol pása uväznený sám Satan. Má tri hlavy a vo svojich troch ústach žuje tri dobre známe historické postavy: Judáša Iškariotského, Marka Bruta a Gaia Cassia Longia. Všetci traja majú spoločnú jednu vec: zradu blízkej osoby (Judáš zradil, samozrejme, Ježiša Krista a Brutus s Longiom zas Júlia Cézara). Tento hriech sa v Dantovom Inferne považuje za vôbec ten najťažší a preto aj im sa dostalo vôbec toho najťažšieho trestu
OČISTEC
Očistec je v tvare obrovskej skaly po ktorej sa šplhajú duše horko-ťažko na vrchol. Duše trpia, podobne ako v pekle, ale sú tu zásadné rozdiely: namiesto všadeprítomnej beznádeje z večného zatratenia tu panuje obrovská nádej z toho, že duše raz uvidia tvár Boha. Nie sú tu démoni, ktorí by ľuďom škodili, ale anjeli, ktorí im pomáhajú. Modlitba človeka na zemi týmto úbožiakom veľmi pomáha.
Sú tu ľudia, ktorí sa dopúšťali hriechov, no tie neboli ťažké, prípadne sa stihli ešte na Zemi dobre vyspovedať, ale napríklad aj takí, ktorí zanedbali nejakú dôležitú povinnosť.
Aj tu som si zapamätal symbolický veršík:
A ty, Fabrícius, činil si dobre,
že chudobu si radšej volil v biede,
než by si mal v hriechoch bohatstvá obrie.
Áno, Fabrícius urobil skutočne správne rozhodnutie, lebo inak by sa jeho meno nespomínalo tu, ale v prvej knihe „Božskej komédie.“
NEBO
Nebo, alebo „Paradise,“ som čítal v anglickej verzii, takže slovenský veršík nebude (v Pantha Rei som našiel takú malú šikovnú knižočku za 4 evrá).
Nebo je, samozrejme, o nádhere, svetle, radosti, jase, Bohu. To, čo ma na ňom však najviac zaujalo, bolo niečo iné. Kým v pekle sú zlodeji, vrahovia, smilníci, tyrani, posmievači, heretici, podvodníci, klamári, ľudia, ktorí sa dopúšťali hriechu obžerstva, pýchy, lenivosti, márnivosti, márnotratnosti… skrátka povahy absolútne nesympatické, odpudzujúce, odporné, hnusné a v konečnom dôsledku skutočne zavrhnutiahodné…
…v Nebi je úplne iný typ človeka. Nie sú to svätuškári, ktorí celý svoj život prežili úžasne a radostne, ako by sa mohlo zdať. Dante v Nebi stretáva svojho vlastného predka, ktorý bol križiakom a zúčastnil sa bojov vo Svätej zemi, kde padol (tí, čo na výprave zomreli, mali od pápeža prísľub okamžitej spásy). Ďalej stretáva kráľa Dávida, ktorý zabil „desiatky tisíc“ Izraelu nepriateľských Filištíncov; cisára Konštantína Veľkého, ktorý sa pred bitkou o Mulvíjsky most stal kresťanom a kresťanov oslobodil po stáročiach tyranie a prenasledovania; Dante vidí množstvo „spravodlivých kráľov,“ ktorí na Zemi bojovali s mečmi v rukách proti tyranom, či nepriateľom náboženstva, ktorí ohrozovali ich ľud; stretáva mučeníkov, ktorí sa radšej nechali zabiť v koloseu akoby mali zaprieť Krista; spoznáva svätých pápežov a učiteľov cirkvi, ktorí ju privádzali k svätosti.
Vidíte ten úžasný rozdiel? V pekle sú milovníci seba samých. V nebi sú ľudia, ktorí milovali druhých ako seba samých a Boha z celého srdca (trvalo mi to skutočne desať rokov, až kým som sa nedostal na koniec 3. Danteho knihy, aby som pochopil túto súvislosť). Tí prví sa oddávali vlastným náruživostiam, tí druhí vzali do rúk meč a štít aby zachránili iných, slabších od seba. Prví teraz zažívajú kvôli svojím „potešeniam“ večné muky, druhí zas večnú radosť obklopení tými, pre ktorých položili svoj život a za ktorých trpeli.
V Nebi je toho, samozrejme, oveľa, oveľa viac. Hoci ide o veľdielo katolicizmu, svätý Peter tu neváha kritizovať skorumpovanú cirkevnú hierarchiu, keď si to tá zaslúži. Nebo má rovnako úrovne, ktoré sú totožné s miestami, kde sa nachádzajú planéty vo vesmíre – čím vzdialenejšia planéta, tým vyšší stupeň Neba. Dante nakoniec stretáva nielen svoju milovanú Beatrice, ale, v najvyššom stupni, aj Matku Božiu. Opísal ju ako:
Panna Mária, dcéra svojho syna,
skromnejšia než všetky stvorenia
a tiež vznešenejšia
predurčená si bola
byť bodom zvratu v Božom pláne
ZÁVEROM
Neviem ako vy, ale ja by som po smrti určite radšej chcel byť s Konštantínom Veľkým, než s Judášom Iškariotským; radšej s Ježišom Kristom, než so Satanom.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
