Keďže sa nachádzam už v pokročilejšom štádiu písania pokračovania Svätcov a Hriešnikov, rozhodol som sa zverejniť z neho malú ukážku.
Úryvok je z druhej kapitoly knihy a pojednáva o ťažkých rokoch mnícha sv. Dominika v kraji ovládanom mocnou sektou albigéncov. V tejto ukážke sa sv. Dominik spolu so svojim biskupom Diegom stretávajú so slávnym pápežom svojej doby, Inocentom III., ktorý ich vysiela na ich ťažkú misiu.
Ak vás ukážka zaujme a ešte ste nečítali prvý diel, možno je na čase to napraviť.
M.
+++
V jame levovej
1204
Dominik spolu so svojím biskupom Diegom vstúpil do Ríma. Bolo to úplne iné mesto než všetky tie, ktoré Dominik doteraz videl, bolo iné ako zvyšok celého vtedajšieho Talianska. Nie ani tak v chaose a hurhaji, to vôbec, ten tu bol, naopak, na vrchole, ako sa na najvýznamnejšie mesto Apeninského polostrova patrí, avšak Rím bol… biely. Všadeprítomný mramor spôsoboval tento zvláštny efekt. Mesto bolo biele ako sneh! – to Dominik ešte nikdy nevidel. Mestá sú zväčša sivé, prípadne farebné ako dúha. Kodaň bola taká. Ale biele určite nie. Prechádzali úzkymi uličkami Večného mesta, na ktorých ľudia po sebe kričali, bol to ich spôsob komunikácie. A všade vládol „italský“ chaos – jedna skupina ľudí prechádzala jednou stranou a druhá druhou stranou, tam sa hnali prasatá stredom ulice, tam si vykračovali kačky a tam sa zasa medzi sebou bili psy. Prišli do jedného hostinca, kde sa Dominik prihovoril hostinskej miestnym dialektom vysvetľujúc jej, že sú chudobní pocestní, ktorí potrebujú prespať a či by dobrá pani pre nich niečo nemala. „Sí, sí, Certo che abbiamo camere libere, venite, venite!“ – odvetila hostinská a hneď ich viedla na schodisko do malej, no útulnej izby s dvoma posteľami. Zaplatili len tretinu sumy – veď od otca biskupa a jeho sprievodu sa nepatrí pýtať veľké peniaze – a aj to z financií, ktoré im dali dobrí ľudia po ceste. V tých časoch bola katolícka viera v Európe na vrchole, o tom mladý mních nepochyboval, aj keď u niektorých duchovných to začalo spôsobovať istú… laxnosť. Pretvárka, chabý záujem o veci duchovné, láska k jedlu, vyhľadávanie lepšej spoločnosti namiesto samoty a prítomnosti Ducha Svätého… Dominik bol v kláštore svedkom takýchto neduhov každý deň.
Nastal veľký deň, dnes navštívia Svätého Otca. „Modli sa za mňa, Dominik, budem to potrebovať,“ povedal po skromných pôstnych raňajkách, tvorených krajcom chleba a pohárom vody Diego. „Tiež som Jeho Svätosť ešte na vlastné oči nevidel a neviem, čo mi povie, až… mu prednesiem svoju prosbu.“ „Samozrejme, otec biskup, modlitby za vás v tento deň ešte znásobím,“ odvetil mladík s úsmevom na perách. Približne hodinu po tom, čo sa vybrali do labyrintu rímskych ulíc už stáli pred súkromnou pracovňou pápeža. Pred vyleštenými hnedými dverami stáli na stráži dvaja vojaci v plnej zbroji – s halapartňami, prilbicami na hlavách a panciermi na hrudiach. Dvere sa otvorili a do dlhej obrazmi a sochami vyzdobenej chodby, ktorá slúžila zároveň ako čakáreň pre hostí, vošiel chudý postarší muž v čiernej sutane s krížom na hrudi a fialovou pokrývkou hlavy. Okolo pása mal prepásanú stuhu, tiež fialovej farby. Niektorý z biskupov, zrejme pontifikov tajomník. „Jeho Svätosť, pápež Inocent III., vás už očakáva,“ odvetil stroho. Ozvena jeho slov sa v miestnosti šírila do všetkých strán ako vietor vzduchom. Španielsky biskup sa na slová jemne uklonil a poďakoval. Potom Diego a za ním Dominik nasledovali tajomníka do pápežskej pracovne.
Tam, uprostred veľkej miestnosti, sedel na ťažkej drevenej stolici pápež, Inocent III., vlastným menom Lotario de‘ Conti di Segni. Na Dominika spočiatku zapôsobil svojou impozantnosťou – na hlave mal pápežskú tiaru pozostávajúcu z troch zlatých na sebe uložených korún, jeho ťažký plášť pripomínajúci takmer koberec obsahoval množstvo krkolomných motívov zlatom vyšívaných, cez plece mal prehodenú bielu štólu, na ktorej sa opäť skveli zlatom vyšívané kríže. Po jeho bokoch sedeli ďalší traja biskupi a jeden muž s červenou pokrývkou hlavy, teda kardinál. No mních rovnako tak postrehol istú strojenosť pápeža, ktorý bol na svoj vznešený úrad stále mladý, veď mal len štyridsať tri rokov. Akoby ich návšteva prišla v nevhodný čas, akoby bola preňho len ďalším z množstva krížov na jeho ťažko skúšanom chrbte. Okamžite pocítil ľútosť. Čosi, zdá sa nebolo v poriadku. Obaja Španieli pobozkali prsteň na pápežovej vystretej pravej ruke.
„Pozdravujem ťa, ctený Diego, biskup Osmy, ako aj tvojho spoločníka,“ pápež sa pozrel smerom na Dominika a jemne naň kývol hlavou. „Prekvapilo ma, keď mi oznámili, že sa chceš so mnou stretnúť v naliehavej záležitosti. Tak povedz, priateľu, o čo ide?“
„Vaša Svätosť, ja…,“ takmer až po zem uklonený Diego sa na chvíľu zasekol. „Chcem sa vzdať svojho úradu.“
„A to už prečo?“ – zdvihol obočie prekvapený Inocent a zvedavo pozrel na svojich spoločníkov, ktorí zostali tiež v pomykove. Aj sám Dominik sa začudoval nečakanej Diegovej prosbe. „Takúto žiadosť sme tu už dávno nemali,“ dodal po chvíli pápež. „Deje sa snáď v tvojej diecéze niečo nekalé?“
„Nie, nie, vôbec nie,“ odvetil rýchlo biskup Osmy ležiacej v Kastílskom kráľovstve. „Práve naopak naopak, Vaša Svätosť. Viera sa vyučuje čistá, nezriedená, financie sú v poriadku a ľud mojej diecézy je bohabojný.“
„Tak o čo teda ide, milý brat Diego?“ ozval sa kardinál po pápežovej pravej ruke.
„Už dlho počúvam o tom pohanskom národe Kumánov, ktorý sídli za hranicami Uhorského kráľovstva. Cestou sem som sa dopočul, že žijú dokonca aj medzi Nemcami. Je mi ľúto týchto dietok, že ich nikto neučí Kristovu vieru, chcel by som ísť ako misionár medzi nich a učiť ich Božie slovo. A preto sa musím zriecť úradu biskupa Osmy, keďže ho nebudem môcť vykonávať čestne. Preto prosím Jeho Svätosť o uvoľnenie z úradu a o možnosť ísť ohlasovať Krista Kumánom v nemeckých krajinách a potom aj za hranicami Uhorska.“ Dominikovi sa táto reč prenáramne zapáčila. Áno, to je to, k čomu ho Kristus volá. I on opustí svoju teologickú fakultu a pôjde po boku biskupa ohlasovať Ježiša tým úbohým blúdiacim dušiam!
„Kumáni… všetci na nich zabudli, takmer aj sama najvyššia hlava Svätej Cirkvi,“ odvetil pápež Inocent III. zamyslene. „Ale vieš prečo, brat Diego? Je to už sedemnásť rokov, čo moslimskí neznabohovia na čele s istým Saladinom opätovne obsadili Sväté mesto Jeruzalem. Nielenže tretia križiacka výprava pod vedením anglického kráľa Richarda Levie Srdce a francúzskeho kráľa Filipa Augusta skončila neúspechom, ale štvrtá výprava dokonca na jar tohto roku napadla a obsadila Konštantínopol! Kresťanský Konštantínopol!!!“ Pápež skoro vyskočil zo stoličky, jeho trojkoruna sa mu na hlave len tak triasla. „Ani hrozby hromadnými exkomunikáciami na princov nezabrali, mesto si prisvojili a rozdelili. Zaiste ste sa o tom dopočuli… Ba čo viac, nikto v Cirkvi už pápeža neposlúcha a všade vládne anarchia, taká je pravda! Mestá vo Francúzsku, Nemecku, ba i Taliansku sú plné odpadlíkov; ustrašení mnísi sa krčia vo svojich kláštoroch, akoby sa hanbili za Krista; mnohí biskupi sa na svoje miesta dostali za úplatky, či vďaka priateľstvu s cisárom, či s tým alebo oným kráľom. A kňazi? Sú ako hlúpe psy, ktoré nevedia zaštekať. Pravé náboženstvo je pre ich zbabelosť všade na ústupe. Nevedia poriadne kázať a o živote Kristovom nemajú ani potuchy! Jedným sú na smiech, iným na pohoršenie. A kresťanský ľud ide za falošnými náukami, ktoré nám sem prúdia z Balkánu a Blízkeho východu. Pravú Cirkev úplne odmietajú. Už si počul o tej strašnej sekte albigéncov?“ Diego jemne prikývol. Aj Dominik o nich už počul, keď tým zakliatym krajom prechádzali spolu s biskupom na ceste do Dánska. „Z Provensálska na juhovýchode Francúzska si spravili svoju pevnosť. Bludmi sú tam nakazené všetky mestá; v niektorých sú katolícke kostoly zavreté aj sto rokov! A tá paviera sa šíri ďalej, i do ďalších oblastí. Nikto si s nimi nevie rady. Naši kazatelia sú tam akurát tak terčom posmechov, ba i fyzických útokov… Moji predchodcovia v najvyššom úrade podcenili zhubnosť tejto sekty, no ja ju vykorením,“ zaprisahal sa pápež. „Ale už mi dochádza trpezlivosť. Nechcem proti albigéncom vyhlásiť križiacku výpravu, aj keď ma k tomu mnohí nabádajú a možno mi nakoniec ani nič iné neostane. Križiaci, tí nemajú s nikým zľutovanie, to určite vieš. Dáme preto bludárom ešte poslednú šancu na obrátenie. Tam pôjdeš, Diego, k albigéncom. Rob, na čo budeš mať sily, aby si ich priviedol späť k pravej viere. Zatiaľ sa to nikomu nepodarilo. Dávaj si však pozor. Je to nebezpečná a mocná sekta, všemožne podporovaná tamojšími veľmožmi. No moja trpezlivosť už pomaly dosahuje svoje medze a ak aj tentokrát odmietnu uznať primát pápeža…,“ Svätý Otec na chvíľu zmĺkol, „… potom mi neostane iná možnosť, len proti nim vyhlásiť križiacku výpravu.“
Diego s Dominikom stáli pred Svätým Otcom ako obarení. „Uvoľníte ma teda z úradu biskupa, aby som mohol ísť kázať tým… albigéncom…?“ vypadlo napokon zo starého muža.
„Hmm…, to nie,“ odvetil stroho pápež Inocent. „Dobrých mužov na pozícii biskupa nie je nikdy dosť. Zvlášť v týchto časoch. Budeš pôsobiť v Provensálsku, ale občas dozrieš aj na to, čo sa deje v tvojej diecéze v Kastílii. Nie je to až tak ďaleko, pokiaľ viem. A keď sa tvoja misia v južnom Francúzsku skončí, svoje dni dožiješ vo svojom biskupskom sídle.“
Po audiencii u pápeža sedel biskup Diego spolu so svojím pomocníkom Dominikom vonku na kamennej lavičke pred Chrámom svätého Petra. „Netušil som, že matka Cirkev je až v tak zúboženom stave,“ priznal sa biskup. „Je to hrozné, čo sa to v tom svete deje. Och, zanedbali sme svoje povinnosti, zanedbali. Boží súd bude hrozný pre tých, čo toto svojím nezáujmom spôsobili.“
„Tiež ma slová Svätého Otca prekvapili,“ odvetil mladý mních po chvíli ticha. „Ale pravda oslobodzuje, ako hovorí Kristus. Teraz je na čase konať.“
„Poď, pozrieme sa do chrámu. Už sa sem možno nikdy nedostaneme,“ navrhol Diego, načo Dominik súhlasne prikývol.
Návštevníci z Pyrenejského polostrova vyšli po schodoch, prešli cez vstupnú bránu a následne sa ocitli na vonkajšom nádvorí. Stáli priamo pred priečelím slávnej baziliky. Bola vysoká, jasno žltej farby so špicatou strechou podopretá množstvom stĺpov. Vošli dnu. Až tu bolo vidieť zreteľnejšie masívnosť celej stavby. Po oboch stranách boli rady mohutných stĺpov, ktoré smerovali až dopredu – tam sa nachádzal krásne zdobený baldachýn, pod ktorým sa nachádza hrobka prvého pápeža, svätého Petra, po ktorom bola bazilika pomenovaná. Nad baldachýnom na strope bola obrovská maľba Ježiša Krista so zdvihnutou pravou rukou dávajúcou požehnanie. Celý mohutný strop sa blyšťal zlatými, či pozlatenými reliéfmi. Oknami pod stropom prenikali lúče slnka s takou ľahkosťou, ako ihla látkou, keď ženy vyšívajú látku. V mohutnom chráme sa do ozveny premieňal aj ten najmenší šepot modlitby. Dominik pri jeho prechádzaní pociťoval nielen pokoj, ale doslova radosť. Pripadal si ako v Nebi. Áno, je v Nebi, takto nejako to tam musí vyzerať! „Poď, pomodlíme sa, vytrhol ho z úžasu biskup Diego,“ načo sa mladý mních hneď aj vybral v smere jeho hlasu, ktorý sa ozýval akoby boli v inej realite. Musia sa modliť. Veľa. Teraz možno sú v Nebi, už ale už o niekoľko dní ich čaká zostup do útrob samotného Pekla.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
