Toto je preklad článku Instruments, not Armies: God Accomplishes Great Things by Little Means z portálu 1Peter5:
https://onepeterfive.com/instruments-not-armies-god-accomplishes-great-things-by-little-means/
Článok je publikovaný s láskavým dovolením pána Stevea Skojeca, hlavného editora 1P5
Autor: Peter Kwasniewski
Ako sa javí vo svojom súčasnom pozemskom rozpoložení, Katolícka cirkev nemá vo svete žiadnu dôveryhodnosť, pretože vypadá, rozpráva a koná ako svet: svet si ju získal, aby z nej urobil, čo on chce, spôsobom akým on chce. Alebo, lepšie povedané, tí, ktorí rozprávajú a konajú v mene Cirkvi ju svetu predali mysliac si, že tak svet presvedčia o jej tolerancii a túžbe pozdvihnúť človeka; avšak svet Cirkev len využil a vyplienil, urobil ju bezzubou opicou seba, alebo, ako niektorí poznamenali, filiálkou OSN. Takáto Cirkev potom usporadúva akcie akou bola napríklad tá s názvom Francescova ekonomika.
Cirkev bola zradená progresívcami II. vatikánskeho koncilu rovnako, ako bol Ježiš zradený Judášom; a tak, ako Peter zaprel Krista, aby sa zachránil, aj zapredanci v Cirkvi opustili pravdu, aby na nich svet nezanevrel, skoro sa dá až povedať, že s ním dokonca súhlasia. Takže Cirkev sa defacto stala „šteniatkom“ sveta, úslužným psíkom Soroša a jeho priateľov.
Je tak veľmi bolestivé toto všetko sledovať, keď sa zdá, ľudsky povedané, že sa s tým nedá už nič robiť. Je to ako sledovať z vyvýšeného miesta dva vlaky rútiace sa oproti sebe na tej istej koľaji. Môžeme kričať; môžeme si zatvárať oči; môžeme odriekať modlitbu, alebo hromžiť nadávky, ale vlaky sa tak či tak zrazia.
Ako sa píše v Evanjeliách, Ježiš Kristus stál pevne a nikdy nezmenil svoju nekompromisné mesiášske a božské posolstvo. Kvôli tomu bol prenasledovaný a zavraždený. Podobne, aj tí v Cirkvi, ktorí sa nestarajú o svoj vlastný život, ale len o Kristov život a Jeho Cirkev, títo sú taktiež perzekvovaní a vyhadzovaní a „posielaní na smrť“ – väčšinou vo forme osobnej marginalizácie a umlčiavaniu.
Toto však nemusí byť koniec ich príbehu, ako ani hrobka nebola koncom Kristovho života. Judáš, farizeji a zákonníci, Pilát a rímski vojaci, nikto z nich nedokázal zabrániť Kristovi v zmŕtvychvstaniu na tretí deň; deň, ktorý si On sám vybral. Nedokázali zabrániť ani Jeho apoštolom v ohlasovaní Evanjelia po Zemi. Nedokázali zabrániť vzniku Jeho kráľovstva tu na Zemi, ktoré nás smeruje hore do neba. Nech sa deje čo sa má, táto Cirkev zlikvidovaná nebude, aj keď jej plodov niet a vetvy sú useknuté.
Tradiční katolíci často počúvajú takýto komentár: „Ale nie sú tradicionalisti iba maličkou menšinou? Prečo si myslíte, že na vás niekomu záleží?“
Však sú čísla dôležité pre Boha? Keď si v skutočnosti zhodnotíme Bibliu a dejiny Cirkvi, zdá sa, že Boh činí veľké veci skrze vskutku malé – čím väčšia robota, tým menší jej činiteľ. „Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani Moje cesty vašimi cestami…“ (Iz 55:8) „Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil silných.“ (1Kor27)
Boh započal celú ľudskú rasu jediným človekom, Adamom, jedinou dvojicou, Adamom a Evou. Keď tí rozvrátili svoje životy – a tiež tie naše – Boh prisľúbil, že nás vykúpi ženou a jej plodom, teda opäť len dvoma jedincami.
On taktiež obnovil celú ľudskú rasu len pár jednotlivcami – Noemom a jeho rodinou.
Izraelský národ započal s Abrahámom a Sárou, chlapíkom, čo sa živil ako obchodník a praktikoval bigamiu, a ženou, ktorá bola posmievajúcou sa skeptičkou. Z ich syna Izáka potom rozmnožil toľko potomkov, koľko je hviezd na nebi a piesku na pobreží.
Nový Izrael založil s dvanástimi mužmi. Prví štyria boli rybári. Väčšina z nich bola úplne bezvýznamná v očiach sveta. Jeden z nich Ho zradil a všetci okrem jediného utiekli. Z takéhoto skromného začiatku vzišlo globálne duchovné impérium.
Boh tiež odmietol 31 700 Giedonovych jednotiek a Midianove armády porazil s tristo vybranými mužmi. Chcel dať jasne najavo, že víťazstvo bolo na Jeho chválu a nie na chválu Izraela.
Prorok Eliáš bol vodcom odporu proti Baálovmu kultu, ktorý mal všetku politickú moc a aj počty na svojej strane.
Sv. Benedikt z Nursie bol na počiatku najväčšieho kláštorného hnutia v dejinách sveta. Podľa portálu Catholic Encyclopedia: „Na začiatku 14. storočia čítal rád neuveriteľných 37 000 kláštorov. Cirkvi dal nie menej ako 24 pápežov, 200 kardinálov, 7000 arcibiskupov, 15 000 biskupov a viac ako 1500 kanonizovaných svätých.“
Niečo podobné možno povedať o sv. Dominikovi, sv. Františkovi, či sv. Ignácovi z Loyoly. Títo jednotlivci – a nie bezmenné masy – sú tí, ktorí najviac zmenili tvár sveta. Boh si vyberá jedného, aby požehnal mnohých; vedie mnohých späť k Sebe skrze jediného.
Vám i mne je taktiež dané byť „dôležitými jednotlivcami, ktorí robia rozhodujúci rozdiel.“ Našou prácou, jedinou, ktorou nás Boh poveril, je stať sa svätcami a tak zmeniť svet, ktorý sa stal šialeným, lebo stratil Boha, ako aj Cirkev prehnitú od jej vlažných členov. Tohto môžeme činiť primárne skrze moc modlitby; štúdiom Božieho Slova; a dávaním nebojácneho svedectva hocikde a hocikedy je to požadované. Pre niektorých to znamená aktívnejší apoštolát; pre iných, na druhú stranu, to môže znamenať utiahnutie sa do ticha a pôstu.
Na druhú stranu, Písmo vykresľuje varujúci obraz smeru, po ktorom sa vydávala väčšina a to prakticky v ktorejkoľvek dobe: väčšina Adamových padlých potomkov; väčšina Izraelitov; väčšina ranných kresťanov, ktorí počas perzekúcií odpadli; väčšina kresťanov, ktorým počas celých dejín vždy učaroval tento svet; väčšina dnešných seba-prehlásených katolíkov , ktorých skutočná viera a život sa len málo líšia, či dokonca vôbec nelíšia, od ich neveriacich liberálnych susedov; drvivá väčšina kňazstva vo svete. Vidíme ten vzorec? Mali by sme byť ostražití a vždy a všade sa snažiť tento vzorec aplikovať.
Písmo nám tak isto hovorí, že hriech robí národy nešťastné (Prov13:34) a že ten, kto miluje hanebnosť, nenávidí svoju dušu (Ž10:6). Cirkev tiež, pre svoje vlastné dobro, nemôže tomuto zákonu utiecť. Pretože to, že jej predstavitelia na celé mesiace zakazujú verejné omše a obmedzujú sviatosti a potom sa húfne pridávajú k povinnému Eucharistickému znesväcovaniu – reč tu je o podávaní sv. prijímania na ruku a zakazovaniu jeho podávania na jazyk – je niečo ako dať si dávku kyanidu a potom sa ešte pre istotu streliť do hlavy. Bude to mať svoje následky. Konkrétne: vyvolanie Božieho hnevu, ktorý zmetie výhovorky svetskej Cirkvi rovnako ako zmietol chrám židovského národa pod bezbožnými kráľmi Júdu a Izraela.
Podobne ako Eliáš, i my musíme mať na pamäti že stále existujú služobníci Boží, ktorí nepokľakli pred Baálom. Musíme vytrvať v modlitbe a odmietať sa podieľať na ich zle, a zároveň vyčkávať vlastné vyslobodenie od Boha, ktorého nekonečná múdrosť, kozmická nadčasovosť a spôsoby zásahu nie sú našimi.
Nevieme čo príde. Možno budeme trpieť nedostatok sviatostí po veľmi dlhý čas. Možno budeme nútení ísť do podzemia a spoliehať sa len na pár kňazov – v takmer každej diecéze sa nájdu aj takí, ktorí si v sebe držia úctivú bázeň pred Pánom a lásku k večnému osudu Jeho stáda. Nebude to ľahké a my musíme byť pripravení zmieriť sa so stratou úcty druhých ľudí. Takýto stav núdze nie je len vzdialenou teoretickou možnosťou; začína to byť prostredím v ktorom budeme musieť žiť.
Najväčším zázrakom moderných čias nie je slnečný tanec vo Fatime, nech už bol akokoľvek ohromujúci, ale zázrak Cirkvi, ktorá prežila svoju postkoncilnú premenu. Presnejšie: najväčším zázrakom je Pánova ochrana a záchrana menšiny kňazstva a veriacich, ktorí zostali verní katolíckej doktríne a tradícii, a ktorí sú v skutočnosti Cirkvou žijúcou za pomoci ortodoxnej viery. To je vlastne celá Cirkev v malom; je to semienko už teraz pripravené vyrasť vo veľký strom.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
