Sám seba sa pýtam, prečo je vo mne ten neustály pocit napísať svoje pamäte. Je to zvláštne… Nezáleží na tom. Aj tak ich nikto nikdy čítať nebude. Po čase ich zničím.
Som muž bez mena, bez rodiny, bez krajiny a bez odkazu. Som tým druhom človeka, ktorým buržoázia a byrokrati pohŕdajú. Z tohto dôvodu mi najviac utrpenia priniesli tí, ktorí mi chceli najlepšie. Keď som bol mladý, neuvedomoval som si, že z ťažkých rán osudu napokon môžu vzísť „rakety a divy.“
Takto začína jeden z najzaujímavejších a najdesivejších rukopisov aké sa mi kedy dostali do rúk. Sú to memoáre človeka bez mena. Sú to memoáre komunistického špióna infiltrovaného do Katolíckej cirkvi, ktorého úlohou bolo „rozkladať ju zvnútra.“ Sú to memoáre, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta. No osud (Boh) to napokon všetko zariadil inak.
Ale pekne po poriadku.
Jednej mrazivej februárovej noci…
Knižku si môže ktokoľvek voľne prečítať v Aj na tejto adrese: https://archive.org/stream/Aa-1025TheMemoirsOfAnAnti-apostle/Aa-1025TheMemoirsOfAnAnti-apostle_djvu.txt
Možno ju tiež vyhľadať na Amazone. Nie je dlhá, má nejakých 140 strán, ktoré som ja osobne prelúskal za jednej mrazivej februárovej noci ešte minulého roka. Keď som sa raz do tohto začítal, už som vedel, že tú noc spať nebudem. Najlepšie je teda prečítať si knihu osobne. Komu sa nechce, či nerozumie dobre anglicky, pre toho je písaný tento článok.
Príbeh za rukopisom agenta AA-1025
V 60. rokoch 20. storočia sa francúzskej katolíckej sestre Marié Carré dostal do starostlivosti ťažko zranený muž, ktorý bol pred tým účastníkom dopravnej nehody. Po niekoľkých hodinách svojim zraneniam podľahol. Muž pri sebe nemal žiadne doklady, podľa ktorých by sa dalo identifikovať, o koho ide. Mal so sebou však kufrík.
Po mužovej smrti Marié kufrík otvorila snažiac sa nájsť nejaký doklad jeho totožnosti. Namiesto toho však našla len akési rukou písané memoáre. Sestra im veľkú pozornosť nevenovala, muž v nich svoje meno nespomínal, no raz večer sa do spomienok predsa začítala. Už po pár stranách ju zamrazilo. Ukázalo sa, že zápisky rozprávajú neuveriteľný príbeh človeka, ktorý sa, čoby mladý komunistický špión, infiltroval do štruktúr Katolíckej cirkvi s cieľom postupne ju zvnútra rozložiť.
Marié Carré, čoby oddaná katolíčka, sa rozhodla memoáre publikovať a varovať tak predstaviteľov Cirkvi, ale aj širšie masy veriacich, pred nepriateľom, ktorého si nikto nevšimol a ktorý, ako sa zdá, dnes prenikol až na najvyššie miesta vo Vatikáne.
Chlapec bez mena
Príbeh chlapca a neskôr muža bez mena sa začína v roku 1920 na jednej opustenej ceste v Poľsku. Toto je prvá spomienka autora. Nevie kto je, nepozná svojich rodičov, zrejme ho opustili. Nepozná ani len svoje meno, no rozpráva trošku poľsky. To je všetko čo o sebe vie. Predpokladá, že sa narodil v roku 1917. Chlapča na ceste však našiel mladý manželský pár, ktorý nemohol mať vlastné deti, a sirotu si adoptoval.
Chlapec dostal meno (ktoré však nikde nespomína) a nastali pre neho zlaté časy. Rodičia boli silno veriacimi katolíkmi a dieťa považovali za „dar z Nebies.“ Otec bol relatívne zámožným doktorom a keď mal chlapec 14 rokov, pripravila rodinka luxusný výlet do Paríža a Ríma. Chlapec sa na cestu veľmi tešil, bol učenlivý a tak zostával dlho do noci hore, aby si o Francúzsku a Taliansku toho prečítal čo najviac, než vyrazia. Autor pokračuje:
Jednu noc, keď ma viečka neposlúchali a podchvíľou sa mi zatvárali, rozhodol som sa zájsť do otcovej ordinácie a nájsť tam niečo proti spánku. Docupkal som tam po špičkách. Moji rodičia boli vo vedľajšej miestnosti a rozprávali sa o mne. Mali starosti kvôli môjmu pasu. Hovorili, že veď nie som ich skutočný syn.
Pre mňa to bola ako rana z nebies. Ľudský jazyk nemá výraz pre hnus, ktorý som pocítil. Bolesť, ktorá vtedy u mňa nastala bola podivná a nemerateľná ako statická elektrina po zásahu bleskom. Želal som si, aby som umrel. Zdalo sa, že aj moje srdce tak chce. Ako rýchlo vtedy bilo, keď po celý zvyšok môjho života bolo tvrdé ako žula! Keď sa moje srdce opäť upokojilo, znova som sa vedel hýbať. Telo ma šialene bolelo od hlavy po päty.
Chlapec utiekol z domu s úmyslom nikdy sa nevrátiť späť. Vtedy to ešte netušil, no raz sa k svojim rodičom nakrátko vráti, aby tak mohol zahájiť svoju diabolskú cestu.
V Sovietskom Zväze
Chlapec sa spojil s jedným svojím kamarátom, ktorého strýko žil v Sovietskom Zväze. Strýko bol komunistickým funkcionárom a chlapec sa k nemu chcel dostať na „učenie“ lebo jeho myseľ myšlienky bezbrehého komunistického ateizmu úplne opantali. Túžil byť súčasťou tohto „projektu.“ Po strastiplnej ceste sa chlapcovi podarilo dostať cez hranice a potom až do Leningradu. A ku kamarátovmu strýkovi. Píše:
Moja prvá návšteva u kamarátovho strýka bola neopakovateľná udalosť, ktorú si v mysli neustále prehrávam… Ak som chcel v strane dosiahnuť pozície, po akých som túžil, bolo lepšie vyklopiť pravdu celú už na začiatku… Povedal mi, že najprv budem musieť študovať všetky doktríny strany, ako aj jazyky. Všetko bude závisieť na tom, ako mi pôjde štúdium. Odpovedal som mu, že vo všetkom budem najlepší a že čoskoro budem múdrejší ako moji učitelia.
Autor pokračuje:
Šesť rokov som urputne študoval. Mojimi dvoma láskami bola len občasná návšteva Strýka a moja nenávisť k Bohu… Jedného večera ku konci namáhavého šesť ročného štúdia si ma Strýko zavolal do svojej pracovne. Dovtedy ma prijímal len u neho doma… Povedal mi: „Teraz ťa pošlem do sveta šíriť militantný a medzinárodný ateizmus. Budeš bojovať proti všetkým náboženstvám, ale hlavne katolíckemu, ktoré je z nich najlepšie organizované. Aby si bol vo svojej misii úspešný, vstúpiš do seminára a staneš sa katolíckym kňazom.“
Nastala chvíľa ticha počas ktorej mnou prenikol lúč radosti, aj keď navonok som si zachoval chladnú dôstojnosť – to bola moja jediná odpoveď. Strýko bol spokojný a túto svoju spokojnosť nijako neskrýval.
Mladého komunistu najprv čakala vskutku nepríjemná povinnosť: znova sa stretnúť so svojimi adoptívnymi rodičmi, vyrozprávať im nejaké vymyslené báchorky o tom kde bol a čo robil a primäť ich, aby mu pomohli s jeho vstupom do seminára. Keď sa mu to podarí, ako vysvetľoval strýko, nebude študovať v Poľsku, ale jeho človek zariadi, aby mladého poslali do Kanady, pretože … „my zatiaľ budeme viesť v Európe vojnu proti tomu idiotovi z Nemecka (Hitlerovi! –p.p.). Preto budeš študovať niekde ďaleko, napríklad v Kanade. Je tu ešte jeden dôvod: európske semináre sú ďaleko prísnejšie, ako tie v severnej Amerike.“ Zdá sa, že sa súdruhovia na druhú svetovú pripravovali dôkladnejšie, než nám hovoria učebnice dejepisu, keďže podľa nich boli nacistickým útokom „úplne prekvapení.“
Strýko pokračoval: „Musíš sa naučiť vedieť prehovoriť svetu do duše takým spôsobom, aby stratil svoju vieru. Pritom na teba nesmie padnúť tieň podozrenia. Nemalo by pre nás veľký zmysel posielať ľudí do seminárov, keby ich tam odhalili. Nie, zostaneš kňazom až do smrti a budeš sa správať ako verný a cudný kňaz. Už dávno som si všimol, že si intelektuálom.“
V ten deň vysvetlil strýko novicovi celý systém fungovania komunistickej podvratnej činnosti v Katolíckej cirkvi. Komunistickí špióni sa vzájomne nepoznali, aby nikto nemohol udávať. Najlepší mali pod sebou desať ďalších, ktorým predávali šifrované rozkazy bez toho aby sa osobne stretli. Oni sami dostávali rozkazy priamo z Moskvy. Jediný, koho autor poznal, bol len onen „Strýko.“ Memoáre šokujúco pokračujú:
Spýtal som sa ho, ako s ním budem môcť udržiavať kontakt, keď bude vojna. Na všetko mal odpoveď. Keď na to príde čas, dostanem list z neutrálnej krajiny. Už budem vedieť, kto je jeho odosielateľom.
Každý list mal obsahovať môj tajný kód, „AA-1025.“ To „AA“ znamenalo „Anti-Apoštol.“ Z toho som usúdil, že 1025 bude moje služobné číslo. Na moje prekvapenie som mal pravdu. Vykríkol som: „to znamená, že už 1024 agentov vstúpilo do seminárov predo mnou!“ „Tak je,“ prisvedčil Strýko chladne. Neznechutilo ma to, ale bol som ranený a nahnevaný. Najradšej by som tých 1024 chlapcov uškrtil, no napokon som povedal len: „naozaj ich potrebujete až tak veľa?“ Strýko sa len pousmial.
V seminári
Vymyslený srdcervúci príbeh o stratenom, kajajúcom sa a znovunájdenom synovi, ktorý „pochopil zmysel života a svoje poslanie,“ a teraz sa chce stať kňazom, aby mohol slúžiť Bohu a blížnemu, na jeho matku veľmi zapôsobil. V tom čase mal stále iba 21 rokov. Matka bola nesmierne šťastná, že ho opäť získala späť. Ale otec neveril. Zrejme ho podozrieval z niečoho nekalého, no matke o tom mlčal. Agenta AA-1025 v Poľsku do seminárov prijať nechceli. Tamojší predstavení vyjadrovali obavu, že je skrytým komunistom, čo matku poburovalo. Matka všemožne naliehala, dokonca podnikala modlitebné krúžky za to, aby jej syna prijali do seminára. Ten medzitým posielal do Moskvy jeden zúfalý list za druhým. „Len vydrž!“ naliehal Strýko a… zadarilo sa. Chlapec bol prijatý a po krátkom čase „nečakane“ preložený do Kanady.
V seminári bol agent v prvom rade usilovným a úspešným študentom. Patril k najlepším na celej škole. V skrytosti duše však cítil hlboký odpor ku všetkým a všetkému naokolo. Keby len vedeli ako veľmi ich nenávidím, napísal o svojich spoluseminaristoch. Bol tam jeden postarší kňaz, ktorý mu bol veľmi sympatický. Podľa jeho slov to bol zbožný človek. Agent chcel kňaza otestovať; raz k nemu zašiel na spoveď. Píše:
Všetko som mu povedal, že som komunistom, že som členom tajnej služby a mám do sveta šíriť militantný ateizmus, že som v Poľsku zabil človeka, ktorý ma obvinil, že nemám žiadne povolanie ku kňazstvu. Prekvapivo, modroočko mi na prvé počutie uveril. Začal hovoriť čosi o mojej večnej spáse.
Takmer som vybuchol do smiechu. To nepochopil, že v sebe nemám ani zrnko viery? Povedal som mu, že neverím ani v Boha, ani v diabla. Takáto spoveď bola pre neho viditeľne čímsi novým. Až mi ho bolo ľúto.
Spýtal sa ma: „Čo teda očakávate od vstupu do Svätých rádov?“
Úprimne som mu vyznal svoje úmysly: „Zničiť Cirkev zvnútra.“
„Ste vcelku nadutý,“ odpovedal.
Dobrý kňaz sa s Anti-Apoštolom rozlúčil vetou, že ak nechce úprimne ľutovať svojich hriechov, spoveď mu je k ničomu. Ten takmer vybuchol – tento krát do zlosti – lebo čakal, že kňaza zlomí.
Čím bol komunista v seminári dlhšie, tým väčšiu nenávisť cítil. Už sa však blížil koniec jeho štúdií.
Anti-Apoštol
Nadaný žiak dostal prestížne miesto na jednej z katolíckych univerzít, kde sa postupne stal významným profesorom. Z tejto pozície začal nenápadne produkovať „nové smery v Cirkvi,“ myšlienky, ktoré boli z časti jeho vlastné, z časti pochádzajúce z mozgov z Moskvy.
Teologické myšlienky, ktoré Anti-Apoštol pretláčal:
Musíme vytvoriť univerzálnu cirkev v ktorej budú dokopy zriedené všetky cirkvi. Katolíkom musíme ukázať, že svätci existujú aj medzi protestantami, moslimami a židmi.
Na Katolícku cirkev sa pozerám ako na sústavu sfér. Na to, aby sme ju zničili, musíme zaútočiť na množstvo menších bodov až kým úplne nestratí svoju podobu, až kým neprestane byť tým, čím je dnes.
Nikdy nerozprávam o Bohu, vždy len o veľkosti človeka.
Pretláčal som takú podobu omše, ktorá by bola slúžená doma, a ktorú by vysluhoval otec či matka s tradičnými pokrmami.
Nikto nespozoroval, že moja „bratská láska“ ku protestantom mala za cieľ zničenie celého Kresťanstva.
Charita – spôsob, akým urobiť Katolicizmus viac protestantským.
Snažil som sa zosmiešňovať pápeža.
Mimo to, všetko čo je povolenú u protestantov, musí byť zavedené aj u Katolíkov: rozvody a nové manželstvá, polygamia, antikoncepcia, eutanázia…
Vynaložil som obrovské úsilie, aby som zničil mariánsky kult.
Lurdy sú otvorenou ranou v srdci všetkých protestantov.
Musíme učiniť, aby všetci tí, ktorí sa modlia ruženec na verejnosti, pociťovali zahanbenie.
Boh, ktorého sa nikto nebojí, je Boh, na ktorého nikto nemyslí.
Prioritou musí byť, aby každý jedinec nasledoval jedine svoju vlastnú vôľu.
Krst je prvá sviatosť, ktorú by som zrušil.
Musíme zmeniť omšu – už nesmie byť aktom uctievania (Boha), ale aktom zbratania sa (navzájom).
Univerzálna (t.j. Katolícka) cirkev musí vyzdvihovať jedine slávu človeka.
Veriaci, ktorí ma počúvajú, stávajú sa neposlušnými Apoštolom, no vôbec si toho nevšimnú.
AA-1025 tiež opisuje nečakané náhodné stretnutie s iným komunistickým špiónom. Ten presadzoval myšlienku, aby kňazi na verejnosti nechodili v tradičnom kňazskom rúchu a s kolárikom na krku, lebo to púta pozornosť chlapcov, ktorí sa potom chcú sami stať kňazmi. Nech sú kňazi obyčajní nenápadní ľudia! A nikto si ich nebude všímať. Ani tí chlapci. Tento špión sa tiež pochválil, že pri premenení nikdy nehovorí slova premenenia. Vraj pre istotu.
Apoštol antikrista pokračuje:
Vďaka môjmu zápalu a hlavne peniazom boli moje modernistické myšlienky prepašované do koncilových dokumentov (t.j. do II. vatikánskeho koncilu).
No stalo sa čosi nečakané.
III. vatikánsky koncil
Podľa autorových slov bolo na poslednú chvíľu nečakane odmietnutých množstvo jeho ideí. Mnohé prijaté boli, no zďaleka nie všetky. Toto Anti-Apoštola veľmi roztrpčilo a znechutilo, veď do koša bolo vyhodenej toľko jeho práce, na ktorej sa činil toľkú dobu! Preto na samý záver memoárov, ktoré nikdy nemali vyjsť, píše:
Budeme si musieť počkať až do Tretieho vatikánskeho koncilu. Tam však už nadobudneme úplné víťazstvo. Čo sa týka Druhého vatikánskeho koncilu, netuším, čo sa stalo. Zdalo sa, akoby dáky neviditeľný démon zastavil všetku našu snahu o modernizáciu…
Bude to až na III. vatikánskom koncile, kde budem prítomný s kladivom a klincami; nie aby som pribil Boha na jeho kríž, ale aby som pribil jeho rakvu!
Záverom
Koniec tohto pyšného a zlého človeka už poznáme. Keby som mal ja osobne dnes tú možnosť, spýtal by som sa jeho duše:
A STÁLO TI TO VŠETKO ZA TO, CHLAPČE BEZ MENA?
Kniha "Svätci a hriešnici" 
