Nežijeme ani tak v post-kresťanskej dobe, ako skôr v pred-kresťanskej dobe
Koľko je dnes u nás skutočne veriacich ľudí – katolíkov, ktorí veria v Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, či v to, že sv. Eucharistia je skutočne telo, duša a Božstvo Ježiša Krista? Dvadsať percent? Desať, či päť percent? Koľko katolíkov dodržuje všetko, čo im ich viera prikazuje: návštevu kostola každú nedeľu, spoveď aspoň raz do roka (aj keď optimálne by to malo byť raz do mesiaca), návštevu kostola v prikázané sviatky? „Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil“ je hneď TRETIE (najdôležitejšie) prikázanie, inak povedané it’s a big deal.
Tak či onak, je úplne jasné že žijeme v dobe absolútneho kolapsu katolíckej viery a disciplíny. Viera už nie je stredobodom života ľudí, každý má iný stredobod – peniaze, prácu, ženu, muža, auto, dokonca pohovku či bazén…
Ak neveríme v katolícke učenie, je to pochopiteľné, ale ak veríme… nuž, ako môže byť niekto/niečo dôležitejšie ako Kristus? Ako môže byť niekto/niečo dôležitejšie ako spása vlastnej duše, záchrana seba samého z večnej pekelnej priepasti? Nič dôležitejšieho, samozrejme, nemôže existovať a NEEXISTUJE.
Pozeraním sa teda na svet katolíckou perspektívou je úplne jasné, že veľká masová väčšina ľudí – aj tu na Slovensku – sa rúti do večnej pekelnej záhuby. Väčšina ľudí žije permanentne v stave smrteľného hriechu a nikoho to vlastne nezaujíma. Ale malo by.
Iste, možno si povedať, že sa s tým aj tak nič nedá robiť. Úpadok je kontinuálny, nezastaviteľný. Mladí rodičia už svoje deti o viere nič neučia. Koniec-koncov, neraz majú dieťa s iným partnerom (partnermi) s akým momentálne žijú. Nebudú ho potom predsa učiť nejakej katolíckej morálke, keď ju sami nevideli ani z vlaku. Viera mizne a možno už za smiešnych desať rokov odo dneška bude aj na Slovensku úplne marginálnou jednopercentnou záležitosťou (napriek tomu, že sme jej boli verní 1000 rokov!).
No opäť: ako katolíci veríme, že každý človek má dušu – vlastne, že každý človek je duša majúca telo – a ak sa proste človek neobráti k Bohu, po smrti ho čaká temný osud v pekelnej priepasti. Preto je ABSOLÚTNE NUTNÉ robiť všetko pre to, aby sa viera u nás opäť obnovila.
No dobre, ale ako? Nuž, odpoveď leží v našej vlastnej minulosti.
1560 – 1610: desaťročia, kedy bolo na Slovensku menej ako 10 percent katolíkov (a v podstate žiadni kňazi)
Nikto o tom nevie a predsa je to pravda: na Slovensku už bolo obdobie, kedy bola na tom katolícka viera ešte horšie ako je tomu dnes (a to už je čo povedať). Bolo tomu tak – prekvapivo – na prelome 16. a 17. storočia.
Nové protestantské myšlienky zdevastovali prakticky v celom Uhorsku náboženský život. Kňazi už nemuseli dodržiavať celibát a nemuseli sa zodpovedať svojim biskupom. Šľachta pod zástavou reformácie habala cirkevné majetky, takže tieto vrstvy obyvateľstva húfne odchádzali od katolicizmu na protestantské viery. Spolu so šľachticom prestupovali na „novú vieru,“ samozrejme, aj jeho poddaní. Tým to vadilo menej, než by sa mohlo zdať, protestantskí kňazi neboli ani zďaleka takí prísni ako katolícki – žiadne spovede, tolerovaná uvoľnená morálka, žiadne pôsty, prakticky žiadne hrozby exkomunikácie… to bežným ľudkom vyhovovalo.
Na Slovensku v týchto rokoch klesol počet katolíkov pod 10 percent a na východe krajiny to bolo ešte horšie. Nebolo katolíckych kňazov – v podstate všetci (!) prešli na protestantizmus, lebo schovávali pod posteľou frajerky a takto ich mohli legalizovať a „slúžiť ďalej.“ Ľudia si neraz ani nevšimli že ich farár v dedine robí niektoré úkony akosi inak (aj keď šuškandy o frajerkách sa šuškali) a keď sa dozvedeli čo je vo veci tak to ľahostajne prijali. Veď ktorý sedliak by sa postavil farárovi? Katolícka viera ich evidentne nevytrhávala veľmi z letargie. Existuje záznam talianskych jezuitov, ktorí v tomto čas prišli do Komárna – veriaci, ktorých tam stretli, neboli na spovedi 20 rokov, lebo ich nemal kto vyspovedať (!!!). Ak bolo evanjelických (bývalých katolíckych) kňazov v severnom Uhorsku 200, tak stále katolíckych kňazov bolo 10.
Situácia v tomto období teda bola na našom území z katolíckeho hľadiska strašná a zúfalá. A predsa sa karta obrátila. No v žiadnom prípade nešlo o náhodu, ale o dobre vykonanú prácu niekoľkých jednotlivcov.
Načo je nám zemepán?!?
Dôležité bolo, že vládcovia monarchie – rod Habsburgovcov – zostal verný katolíckej náuke. Prakticky celá ich ríša tvorená Čechmi, Uhorskom, Rakúskom, Chorvátskom a ďalšími územiami prepadla protestantizmu. No oni sa „novému trendu“ odmietli poddať. Samozrejme, znepriatelili si tým všetky svoje krajiny, ktoré im hrozili odtrhnutím a svoje zámery sa neraz krvavo aj snažili presadiť.
Ďalším dôležitým aspektom bolo, že sa v Uhorsku podarilo zachovať štruktúry cirkvi – kňazi síce padli, ale biskupi zostali Rímu verní. A nielen to. Začala nastupovať skutočne silná generácia biskupov z ktorých najjagavejším príkladom sa stal Peter Pázmaň, sám bývalý protestant. Pázmaň začal používať niektoré staré zbrane protestantov a niektoré vlastné nové prostriedky: začal protestantizmus účelovo zosmiešňovať (čo bola inak protestantská zbraň voči „pápežencom“). No rovnako tak začal zakladať kvalitné školy, na ktorých učili jezuiti, františkáni a ďalšie rády. Tieto školy boli dostupné aj pre najchudobnejších zemanov, ba aj pre niektorých bohatších sedliakov.
Avšak najdôležitejším želiezkom bola šľachta. Kto vyhral šľachtu, vyhral všetko. A deti teraz protestantskej šľachty sa pod vplyvom svojich jezuitských učiteľov opäť obracali na vieru svojich prarodičov – na katolicizmus. Nuž a ako som už napísal, akú vieru prijal šľachtic, takú vieru chtiac-nechtiac museli prijať aj jeho poddaní, v rátane kňazov (alebo si mohli ísť hľadať útočisko u iného pána). Uhorská šľachta postupne prijala väčšinovo katolicizmus, kým česká ostala protestantskou – tu možno vidieť počiatky českého odporu ku kresťanstvu (protestantizmus vždy vedie nakoniec k pohanstvu) a dlho-dlhoročnej láske Slovákov k Rímu.
Skutočné povinnosti šľachty
Šľachta, podľa tradičného katolíckeho vzoru, bola vojenskou ochrankyňou ľudu a spojencom kráľa. Preto sa moderní tyrani vždy snažili zničiť v prvom rade šľachtu – keby v Nemecku či Rusku prežila vojensky silná šľachta, o Hitlerovi, či Stalinovi by sme nikdy nepočuli. Uvedomelí šľachtici by nikdy nedovolili, aby sa takéto zvieratá dostali k moci, nenechali by sa oklamať tak ľahko ako obyčajní ľudia, prípadne by ich dokázali odstrániť skôr, než by úplne ovládli celý štátny aparát. Bezbranný ľud – ľud bez svojej šľachty – nemohol Hitlerovi ani Stalinovi nijako vzdorovať. Mohol tyranov len poslúchať, alebo sa nechať transportovať do koncentračných táborov a gulagov.
Šľachta však mala ešte jednu úlohu: ochranu pravého katolíckeho náboženstva. Pod drobnohľadom šľachtica by sa na jeho území nemohli rozmáhať kadejaké sektičky. Kto chcel vykoreniť kresťanstvo, musel najprv vykoreniť šľachtu, takže…
… kto chce obnoviť kresťanstvo, musí v prvom rade obnoviť práve vernú katolícku šľachtu
Yup, všetko tomu nasvedčuje. Staré slovenské šľachtické rody ako Zrínski, Pálfiovci, Forgáčovci, Bernolákovci, Majtánovci, Čaplovičovci a ďalšie majú z kresťanského hľadiska tie isté povinnosti, aké mali ich predkovia – mali by chrániť pravú katolícku vieru! Mali by sa o ňu zasadzovať, mali by ju propagovať, mali by robiť všetko pre to, aby táto viera – jediná, ktorá zaručuje večný život obyvateľstva! – NIKDY NEZANIKLA. Spôsoby ako to robiť by mali hľadať v prvom rade oni sami.
Ak staré rody odmietnu túto svoju večnú povinnosť, pretože ich liberalizmus a modernizmus už príliš zdegeneroval, v budúcnosti budú musieť vzniknúť nové katolícke šľachtické rody, ktoré svoje povinnosti zanedbávať nebudú. Zakladateľmi týchto rodov budú ľudia, ktorí sa výnimočne osvedčia v boji za záchranu svojho národa a katolíckej viery v ňom. Pretože s pádom viery nastane aj nevyhnutný pád národov (zdá sa, že v USA už možno pozorovať počiatky tohto všetkého). Pretože ak si už ľudia nie sú navzájom „bratmi a sestrami v Kristovi,“ čo ich spája? Len peniaze – respektíve vlastné obchody na ktorých všetci zarábajú. Čo ak ale peniaze zrazu nebudú? Čo ak skutočne padne ekonomika? Osobne poznám ľudí, ktorí sa vyjadrili, že by neváhali zabiť suseda, len aby zachránili vlastnú rodinu. Na to, že aj ich sused má nejakú rodinu už nemyslia…
Takí čo zachránia svoj národ z anarchie, čo obnovia jeho kultúrny a hlavne náboženský život, čo znova zaistia poriadok po katastrofe – takí budú tvoriť novú katolícku šľachtu budúcnosti. Pretože my nežijeme ani tak v post-kresťanskej dobe, ako skôr v pred-kresťanskej dobe. Treba len schopných ľudí, ktorí si dobre vykonajú svoju Bohom stanovenú prácu.
Toto však bude dané len skutočne a úprimne veriacim katolíkom, ktorí sa modlia ruženec, ktorým nie je ľahostajný morálny úpadok svojho národa, ktorí sú ochotní za Krista priniesť aj tú najväčšiu obetu, ktorí diablove hriešne zvody odpálili brokovnicou.
Len takí obnovia a zachránia Slovenský národ, len takí pomôžu obnoviť a zachrániť celú Západnú civilizáciu.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
