Pričasto nám pripadá, že celá krížová cesta bola akousi nutnou potupou, ktorá musela prísť, aby sme sa nakoniec dočkali slávneho zmŕtvychvstania. Avšak tento pohľad nie je tak úplne správny: krížová cesta bola dobrovoľnou obetou nášho Pána Ježiša Krista za našu záchranu. Krížová cesta nebola „potupou“. Bola slávnym činom. Stredovekí križiacki rytieri to tak chápali.
Sebaobetovanie do krajnosti
Niekoľkokrát pri počúvaní rôznych katolíckych apologétov a historikov som od nich zachytil zaujímavú myšlienku – a síce, že križiacki rytieri videli svoj vzor v sebaobete Ježiša Krista. Myšlienkou a krétom bojových katolíckych rádov, ako boli templári, johaniti, či teutonský rád bola obeta vlastného života za obranu a záchranu kresťanov. Toto pravidlo sa dodržiavalo až do extrémov.
Vezmime si takých templárov. Dnes sa prirovnávajú k elitným špeciálnym jednotkám, ako sú napríklad NAVY Selas. Keď stáli templári v boji v jednom šíku nikto z nich nesmel tento rad štítov a mečov opustiť a to za žiadnych okolností, lebo by v ich radoch vznikla nebezpečná medzera. Toto pravidlo však predsa len malo jednu výnimku – templár mohol šík opustiť v prípade, ak nablízku uvidel kresťana (ale len kresťana), ktorému bolo treba pomôcť.
Táto myšlienka vlastného sebaobetovania sa až do krajnosti bola ničím úplne novým a bola priamo odvodená od veľkonočných udalostí. Vojaci do tých čias, samozrejme, mali bojovať a víťaziť; no nikto od nich neočakával, že pre nejakú slabú ženu – ešte k tomu cudzinku – opustia dobre zoradené rady armády, alebo dokonca za ňu dobrovoľne zahynú. Niečo podobného bolo nemysliteľného, bol to zbytočný hazard až takmer dezercia.
Predobraz cesty rytiera
Templári boli založení rytiermi, ktorí dobyli Jeruzalem a tí šli na celú vec presne naopak – obrana kresťana (katolíka – iní sa považovali za heretikov) bola najvyššou prioritou. Keby si brali príklad z veľkých vojvodcov, ktorí dovtedy žili – ako boli Cézar, či Alexander Veľký – nikdy by k takejto filozofii nedospeli. Oni si ale brali príklad výlučne z Ježiša Krista.
Krista totiž nepovažovali „len“ za Bohočloveka. Vnímali Ho ako svoj absolútny vzor, ktorý majú križiaci nasledovať. Vnímali Ho ako prvého križiackeho rytiera vôbec. Zakladatelia templárov a ďalších rádov dobre vedeli, že Kristus sa na krížovú cestu vydal dobrovoľne. V Evanjeliu podľa Matúša hovorí Ježiš Petrovi:
„Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ (Mt26,52-54)
Ježiš sa s plným vedomím rozhodol dobrovoľne sa obetovať za ľudí, za budúcich kresťanov, za „Kristových nasledovníkov“, i keď mohol Otcov kalich odmietnuť a ten by mu na pomoc poslal dvanásť plukov anjelov. Toto bola myšlienka, ktorá očarila kresťanských rytierov stredoveku. Uvedomili si: „my, ako nasledovníci Krista, sme povinní činiť, ako On činil – my, silní telom a pevní duchom, by sme preto mali byť ochotní podstúpiť rovnako tak utrpenia, bolesť, strádanie až smrť za kresťanov, za ich ochranu a za ich záchranu“.
Stredovekí templárski rytieri teda Ježišovo bičovanie, tŕním korunovanie, pády pod ťažkým krížom, ukrižovanie a smrť na kríži nepovažovali za „potupu“. Považovali to za predobraz cesty rytiera; vlastne za prvú cestu prvého križiackeho rytiera. Vedeli, že ich budú čakať podobné veci pri ďalekej ceste až k Jeruzalemu: budú bičovaní cudzokrajným počasím, zaiste neraz padnú – ale vždy opäť vstanú ako ich Pán; a zrejme tam zahynú. Toto všetko však boli ochotní podstúpiť, lebo sám Syn Boží to už podstúpil pred nimi.
Vzor i pre nás
A tak i my by sme v tieto slávne dni mali Ježišovu obetu vnímať azda rovnakým spôsobom ako ju vnímali tí, ktorí patrili k tomu najlepšiemu, čo kresťanský svet dokázal kedy vyprodukovať. Ježiš bol takýmto križiackom rytierom, ktorý sa za nás obetoval, aby sme raz mohli dosiahnuť večnú spásu. A nielen to: bol vzorom najlepším z najlepších, tých, ktorí v dávnych dobách zachránili našu civilizáciu a statočne podstupovali smrť za záchranu kresťanského ľudu.
Tak, ako to po prvý krát učinil Pán Ježiš Kristus na Golgote pred vyše 2000 rokmi.
Ježiš tak nie je len Prvý spomedzi kráľov pre svoju vladársku moc; je i Prvý spomedzi rytierov pre svoju obetu, ktorá nemá v dejinách obdoby.
Kniha "Svätci a hriešnici" 
