Na týchto stránkach prakticky neustále uvádzam rôzne katolícke proroctvá – t.j. uznané za vierohodné prinajmenšom biskupom dotknutej oblasti – ktoré hovoria o istom „Veľkom katolíckom kráľovi“ z Francúzska, ktorý má „obnoviť katolícku vieru po celej Zemi“. Takýto opis udalostí blízkej budúcnosti sa v dnešnej dobe môže zdať vysoko nepravdepodobný, zvlášť človeku, ktorý tieto proroctvá nepozná do potrebnej hĺbky, či dokonca vôbec nie je veriaci.
Pravdou však je, že niečo podobného, ako opisujú tieto pomerne nové predpovede, sa už raz v minulosti stalo; jeden vojvodca v priebehu len pár rokov už raz skutočne obrátil na kresťanstvo celú svoju ríšu rozkladajúcu sa od Británie až po dnešný Irán. Reč je o mužovi, ktorého dejiny poznajú pod menom Konštantín Veľký.
Na dvoroch tyranov
Konštantín Veľký sa narodil asi v roku 272 do ríše, ktorá bola pohanská. Iste, kresťanstvo existovalo už tri storočia, avšak bolo to početne malé náboženstvo – kresťanmi v tej dobe bolo asi iba 15 percent všetkých obyvateľov Rímskej ríše. Združovali sa tu a tam po väčších mestách, vôbec to nebol jednoliaty celok. Kresťanstvo bolo navyše považované za cudzokrajnú protištátnu sektu a samotní kresťania boli väčšinovou spoločnosťou na čele s vládnou mocou vnímaní asi ako dnes „antivaxeri“ v Rakúsku: boli to tí zlí, neposlušní a trpení obyvatelia, čo mohli za všetko zlo v ríši. Boli neustále upodozrievaní z nekalých protištátnych aktivít a každú chvíľu im na dvere mohla zaklopať ruka spravodlivosti.
Keď sa Konštantín narodil, kresťania mali za sebou už deväť väčších či menších prenasledovaní, kedy boli upaľovaní, zabíjaní pre zábavu, či predhadzovaní hladným levom. To posledné – a najväčšie – prenasledovanie však bolo ešte len pred nimi. A skutočne: keď mal Konštantín asi osemnásť rokov, cisár Dioklecián zahájil vôbec najväčšie prenasledovanie kresťanov azda až do dnešných dní. O ich nemilosrdnom zabíjaní sa azda netreba nejako rozpisovať —
Akýže však paradox: ešte aj Diokleciánovi bolo dané dožiť sa toho, že jeho nasledovník sa sám stane kresťanom a zo „sekty, ktorá mala zmiznúť z povrchu zemského“, urobí celoštátne náboženstvo.
V čase Konštantínovho narodenia bola Rímska ríša rozdelená na štyri celky – v každom vládol osobitný najvyšší správca. Symbolickou hlavou tohto všetkého bol cisár Dioklecián, ktorý sám priamo vládol nad východom ríše (čo bola v tej dobe vlastne najbohatšia časť). Dioklecián bol však istými intriagami na staré kolená prinútený odstúpiť a ísť na dôchodok. Najmocnejším vládcom sa teraz stal —, avšak stále bol len jeden zo štyroch vladárov (aj keď veľmi túžil zjednotiť celú ríšu pod svoju moc). Konštantínov otec – Konstantius – vládol na západe nad dnešnou Britániou a Francúzskom.
Konštantín sám vyrastal na Diokleciánovom dvore a bol priamym svedkom prenasledovania. On sám bol vtedy pohanom. Keď Dioklecián odstúpil, mladík sa dostal pod vplyv nebezpečného Galéria, ktorý sa ho chcel zbaviť tak, že ho posielal na tie najnebezpečnejšie vojnové ťaženia či už proti severným barbarom na Dunaji, alebo divým ázijským národom v Perzii. Konštantín nielenže nezahynul, ale ešte sa aj osvedčil ako prvotriedny bojovník. Keď už bolo ale jasné, že sa ho Galérius chystá otráviť, teraz už tridsaťročný skúsený muž utiekol za otcom do Británie.
V Británii otec Konštantína prekvapil: nebol síce ešte kresťan, ale veril len v jedného najmocnejšieho Boha, stvoriteľa vesmíru. Až nadíde tá správna chvíľa, syn si na otcovho neznámeho Boha spomenie. Nateraz sa pridal k otcovmu ťaženiu, ktoré viedol na severe Britských ostrovov proti nepoddajným Piktom, prapredkom… Škótov. Bitka skončila remízou a prímerím, ale Konstantius v zime toho roku ťažko ochorel a zanedlho zomrel. Novým vládcom západnej časti Rímskej ríše sa stal jeho syn, Konštantín.
Prvá kresťanská armáda sveta
Samozrejme, Galérius zúril, že sa Konštantín dostal k moci nad západom ríše. Plánoval totiž tento flek pre niekoho sebe lojálnejšieho. Čo však Galéria rozhnevalo ešte viac, bol nový, piaty vladár – ktorý sa usadil priamo v hlavnom meste, Ríme. Maxentius sa tak stal spoločným nepriateľom ostatných štyroch, ktorí ho považovali za nelegitímneho. Postupne si na hradbách Ríma vybili zuby viacerí vojvodcovia, dokonca aj sám Galérius. Napokon aj Konštantín vyskúšal svoje šťastie a podnikol v roku 312 inváziu na Apeninský polostrov.
Hoci sa mu spočiatku podarilo rýchlo obsadiť celý sever dnešného Talianska, stále iba 30+ ročný vladár sa prerátal a hrozilo, že sa uprostred polostrova zasekne, a že bude jeho vojsko početnejším nepriateľom zničené. Vtedy si spomenul na „neznámeho stvoriteľa vesmíru“ a začal sa k nemu doprosovať. Zrazu uvidel na oblohe symbol XP a pod ním latinský nápis „In hoc signo vinces“ – „V tomto znamení zvíťazíš“. Kresťania, ktorých mal vo svojom vojsku, mu vysvetlili, že to je znak ich Boha, Ježiša Krista. Konštantín sa teda ku Kristovi modlil a prosil o ďalšie znamenie – a v sne ho aj dostal. Bolo mu tiež nariadené, aby dal symbol XP namaľovať na štíty svojich mužov, čo aj urobil.
Takto vznikla prvá kresťanská armáda sveta.
V nasledujúcej bitke pod hradbami Ríma sa mu natoľko darilo, že až sám Maxentius vyšiel z mesta, aby podporil svoje vojsko. Dostal sa však pod nečakane mohutný tlak Konštantínovej armády, takže jeho vojaci začali panikáriť a utekať. Ako Maxentius utekal späť k hradbám musel prebehnúť cez pontónový most, no spadol z neho a pod ťažkým pancierom v Tibere utonul. Konštantín tak Rím obsadil, či „oslobodil“ (ako píšu raní kresťanskí historici).
Od toho okamihu sa stal vládca západnej časti ríše uctievačom kresťanského Boha, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné.
Postupom času boli už iba dvaja vládcovia Rímskej ríše – Konštantín na západe a Licinius na východe. Obaja podpísali v roku 313 tzv. „Milánsky edikt“, ktorý zrovnoprávňoval kresťanov s ostatnými obyvateľmi ríše, no podľa Konštantína ho pohan Licinius porušoval. Nech už bola pravda akákoľvek, medzi oboma cisármi vypukla vojna a po sérií apokalyptických bitiek sa stal jediným cisárom Rímskej ríše Konštantín.
„In hoc signo vinces“
Konštantín sa stal veľkým podporovateľom kresťanstva –budoval kostoly, prijímal prokresťanské zákony, vytlačoval pohanské náboženstvo na okraj (aj keď ho úplne nezakazoval). Dal postaviť nové mesto – Konštantínopol – ktoré malo byť symbolom triumfu kresťanstva nad pohanstvom. V roku 325 dokonca predsedal Nicejskému koncilu, ktorého články a závery sú platné do dnešných dní. Pár dní pred svojou smrťou sa dal konečne aj on pokrstiť a umrel v roku 337 ako právoplatný kresťan. Po smrti ho už nikto nenazval inak ako Konštantín Veľký.
Ako som spomínal na začiatku, v čase Konštantínovho narodenia bolo v Rímskej ríši kresťanov asi 15 percent. V deň Konštantínovho veľkolepého pohrebu už bola kresťanov polovica obyvateľov rozľahlej ríše a do sto rokov od jeho smrti už bolo uctievačov Ježiša Krista v Rímskom impériu 90 percent. Veru tak, zázraky sa skutočne dejú.
„In hoc signo vinces“ bolo od tej doby heslom nejedného katolíckeho vojska a niektoré predpovede hovoria, že to bude aj heslo Veľkého katolíckeho kráľa. A už som spomínal, že Konštantín Veľký má byť tiež pra pra pra predkom kráľa Henriho?
Kniha "Svätci a hriešnici" 
