Naša spoločnosť už je pohansky zdivočená, ale kam to celé speje?

„Zdá sa teda, že ak ľudia odmietnu kresťanského Boha, vedome či podvedome sa vracajú k starým pohanským pudom reprezentovaným drakulovskou túžbou po krvi a násilí na jednej strane a po premrštenej sexualizácii na strane druhej.“ 

Už dávnejšie som si uvedomil, že keď sa prechádzam veľkými bratislavskými dvojposchodovými kníhkupectvami (nemusia to však nutne byť tie dvojposchodové a bratislavské) je pre mňa takmer nemožné nájsť súčasnú románovú knihu, ktorá by ma zaujala natoľko, aby som si ju kúpil – a venoval jej týždne, či dokonca mesiace svojho voľného času. Rozmýšľal som, čím to asi je?

Nemusí to byť nutne tým, že prakticky žiaden zo súčasných románov nie je „kresťanský“. Osobne sa mi veľmi páčili aj knihy ako 2001: Vesmírna Odysea, Hlava 22, Atlas mrakov, či Metro 2033, ktoré vonkoncom nie sú náboženské, respektíve niektoré z nich pracovali s tzv. „falošným duchovnom“ – ako je napríklad viera v reinkarnáciu.

V každom prípade však ide o dobre napísané, dobre sa čítajúce romány so zaujímavou myšlienkou a dejom, z ktorých som si vždy niečo odniesol, a ktoré vždy obsahovali nejakú tú „univerzálnu múdrosť“.

A teraz si vezmime romány, ktoré patria na Slovensku k najpredávanejším za ostatné obdobie: Smäd, Hlad (obe J. Karika), 365 dní 2 – čo je, ak som to správne pochopil z anotácie, de facto erotický román; ďalej celá séria nechutne brutálnych severských kriminálok, mysteriózne trilery/horory Stephena Kinga, či podivné slovenské romány …

Celý článok “Naša spoločnosť už je pohansky zdivočená, ale kam to celé speje?“ si môžete prečítať na stránke Christianitas.sk