Spread the love

 

 

Nasledujúce riadky sú z knihy „Mária ma zachránila pred večným zatratením – skutočný príbeh kňaza, ktorý prežil svoj osobný súd “, ZAEX 2016, prekl. M. Palkovičová

 

Otec Scheier:

„V roku 1985 som pôsobil ako farár na juhovýchode Kansasu. Jedného dňa, bolo to 18. októbra, som sa rozhodol odcestovať do Wichity , aby som kolegu kňaza požiadal ohľadom záležitostí v mojej farnosti. Šiel som teda toho dňa do Wichity vzdialenej 86 míľ (140 km). Cesta vedie kopcovitým terénom a je užívaná ťažkými nákladnými autami s prívesmi. Keď som sa v ten istý deň vracal, zrazil som sa čelne so zásobovacím autom z Hutchinsonu , mesta ležiaceho severne od Wichity. Bol som vymrštený z auta a ihneď som stratil vedomie.

Pri prudkom náraze som utrpel zlomeninu väzov, čo má v odbornej reči označenie „fraktúra C2.“ To znamená, že je zlomený druhý krčný stavec. To je zlomenina, ktorú utrpí obesenec. Keď je človek obesený, umiera zadusením. Keby mi na mieste nehody niekto otočil hlavu napravo či naľavo, bol by som zomrel udusením na mieste. Ležal som v nemocnici od 18. októbra do 2. decembra. Neskôr som sa dozvedel, že už večer po nehode boli v mojej farnosti otvorené dvere kostola kvôli modlitbám za mňa. Ľudia prišli v noci a obetovali svoje modlitby za moje uzdravenie a môj život.

Rýchlo som sa uzdravoval, a preto ma už 2. decembra prepustili z nemocnice. Lekári predtým neverili, že prežijem. Keď som napriek tomu prežil, povedali mi, ako – podľa nich – budem ďalej žiť. To bolo pre mňa veľmi skľučujúce. Povedali mi, že v prípade prežitia ma vidia po zvyšok života na dýchacom prístroji, ochrnutého, s nepohyblivým krkom a trvale neschopného reči. Ale Boh pre mňa plánoval niečo iné.

V máji nasledujúceho roka som sa vrátil do svojej farnosti. Biskup z Wichity ju nikým neobsadil.

Jedného dňa po svojom návrate som ako obvykle slávil svätú omšu v pracovný deň. Evanjelium toho dňa – perikopa, ktorú som už mnohokrát čítal a počul – hovorila o človeku, ktorý mal vo svojej vinici figovník. Keď už na ňom nenašiel plody, povedal vinohradníkovi: „Pozri už tri roky prichádzam a hľadám plody na tomto figovníku a žiadne nenachádzam. Vytni ho! Prečo má zaberať miesto?“ Ďalej v Evanjeliu čítame: „Ale on odpovedal a povedal mu: Pane, ponechaj ho ešte tento rok! Okopem ho a pohnojím; možno potom prinesie ovocie. Keď nie, potom ho necháš vyťať!“ (Lk13,6-9)

Stránka s týmto Evanjeliom, ktoré som prečítal bola stále väčšia a jasnejšia a nakoniec sa z lekcionára pohybovala smerom ku mne. Bolo to niečo mimoriadne. Zvláštne na Evanjeliu bolo, že bolo ako rozhovor, ktorému som mohol načúvať. Dokončil som svätú omšu , ako som najlepšie vedel, vrátil som sa na faru a posadil sa do kresla. Náhle som si spomenul na udalosť, ktorá sa stala krátko po mojej nehode:

***

Bol som pred súdnym stolcom Všemohúceho Boha a Jeho Syna Ježiša Krista. Pán prešiel veľmi rýchlo celým mojím životom. Zvlášť ma obžalúval z ťažkých smrteľných hriechov, z ktorých som už nemal čas sa vyspovedať, alebo ich oľutovať. Myslel som si, že by som na to mohol mať čas ešte teraz. On však zmýšľal inak. Keď skončil svoju obžalobu, povedal: „Rozsudok znie: Peklo naveky!“ To nebolo prekvapenie. Povedal som: „Áno, Pane, viem. To si zaslúžim!“

Keď hovoríme s Večnou Pravdou, nemáme ospravedlnenia alebo výhovorky. Všetko, čo povedal, som vnímal ako správne a pravdivé. Nebolo nič, čím by sa dalo ospravedlniť. Povedal mi len, že sa môžem sám rozhodnúť. Mojou voľbou bolo večné zatratenie. Rešpektoval teda moju voľbu, ktorú som sám urobil.

Krátko na to som začul ženský hlas. Nevidel som osobu, len som ju počul. Hlas povedal: „Syn môj, nechceš zachrániť jeho život a jeho smrteľnú dušu?“ Na to povedal Ježiš Kristus: „Matka, bol dvanásť rokov kňazom len sám pre seba, a nie pre mňa. Nech má trest, ktorý si zaslúži.“

Na to povedal ženský hlas: „Ale, aké by to bolo, Syn môj, keby sme mu dali zvláštnu milosť a potom videli, či prinesie ovocie? Keď neprinesie, potom nech sa stane tvoja vôľa.“ Nasledovala krátka odmlka. Potom som počul hovoriť: „Matka, je tvoj!“

***

Od tej doby ubehlo už viac ako dvanásť rokov. Matka Božia je teraz mojou matkou. Patrím jej úplne, a to v prirodzenom aj nadprirodzenom zmysle. Neviem, ako by som dnes mohol žiť bez nej. Predtým som k nej neprechovával žiadnu zvláštnu úctu. Dnes si ju mimoriadne ctím. Môj kňazský život sa dramaticky zmenil. Teraz viem, že je na to treba celý život, áno, skutočne celý život stať sa dobrým kňazom, akého chce Boh mať.  To nezvládneme za mesiac, za rok, či za päť rokov. Náš Pán povedal, že máme byť dokonalí, ako je dokonalý jeho nebeský Otec. A to platí aj pre kňazov. Spoznal som, že mojím poslaním je „vrátiť sa“ a povedať ľuďom, že po prvé: peklo existuje, skutočne existuje, a po druhé, že aj kňazi môžu byť odsúdení naveky do pekla.

Mimoriadnou milosťou pre mňa bolo poznanie, že jediným dôležitým cieľom je nebo, nič iné. Priority sú na zemi častokrát ukazované zle! Máme tu len tieňový svet. Skutočný svet je nebo. Neexistuje vlastne nič a nikto kvôli čomu by stálo za to stratiť nebo.

Na spovedi som zakaždým povedal všetko! Ale dosť dlhú dobu som zanedbával príležitosť ísť na spoveď. V dobe nehody som bol vinný hriechmi, z ktorých som sa nevyspovedal, a smrteľnými hriechmi, ktoré som neoľutoval.