Azda to bude znieť prekvapivo, avšak dvere do Templárskeho rádu boli otvorené prakticky pre akéhokoľvek slobodného mužského záujemcu bez ohľadu na to z akej triedy patril. Samozrejme, v prvom rade to musel byť pokrstený katolík „dobrého charakteru.“ Na začiatku je azda potrebné si vyjasniť, že Templársky rád bol mníšskym rádom. Jeho celý oficiálny názov znel Chudobní vojaci Kristovi a chrámu („templu“) Šalamúnovho a tento názov sa skrátil na jednoduché francúzske „templiers.“ Rád templárov mal všetky atribúty mníšskych rádov – doživotnosť, čistotu, chudobu – plus onen aspekt vojenský: hlavnou úlohou templárov nebolo kázať božie slovo, či prepisovať Bibliu a iné staré knihy, ale chrániť a brániť kresťanov a zvlášť mesto Jeruzalem.
Keď teda prišiel záujemca do miestneho templárskeho domu, bratia ho vzali medzi seba, aby u nich chvíľu pobýval. Po nejakom období začali skúmať vážnosť jeho úmyslu – vie záujemca o čo vôbec žiada? Že ak sa raz k nim pridá, už nikdy nebude môcť odísť? Že ho celý život čaká iba tvrdý vojenský dril a poslúchanie na slovo?
Ak záujemca aj naďalej zotrvával vo svojom presvedčení, že chce byť členom rádu, prišla otázka jeho zaradenia: ak pochádzal zo šľachtického rodu, dostal sa k templárskym rytierom. Rytieri boli, samozrejme, hlavnou zložkou a elitou rádu. Nosievali onen slávny biely plášť s červeným krížom a do boja šli na koňoch…
Celý článok „Život templárskeho rytiera – od novica po starca“ si môžete prečítať na stránke Christianitas.sk
Kniha "Svätci a hriešnici" 
