Spread the love

 

Niekedy si sám sebe kladiem otázku: prečo vlastne považujem kresťanskú vieru za tak mimoriadne dôležitú súčasť svojho života? Prečo? Teoreticky povedané, v mnohých veciach ma obmedzuje. Mnohé veci by som zrejme robil inak, veď aj ja viem mať svoje „vlastné záujmy“ a je to práve kresťanstvo, čo ma do istej miery brzdí.

Zdá sa mi pritom, že som široko-ďaleko azda jediný, kto sa ešte snaží pridržiavať kresťanského svetonázoru a desatora (Milovať budeš Boha viac než všetko ostatné…)  

Odpovedí by bolo niekoľko, určite nie len jedna. Tak napríklad, kresťanstvo mi dodáva mimoriadne sebavedomie; odníma mi takmer akýkoľvek strach. To ma – paradoxne – do značnej miery oslobodzuje; som schopný robiť veci, ktoré iní schopní nie sú, pretože sa boja. Áno, Pane, poslúcham Tvoje príkazy až do krajnosti a Ty ma posilňuješ v ťažkých hodinách.  That’s the deal.

Pri spätnom pohľade tiež ďakujem Bohu, že ma jeho príkazy „zabrzdili“ v mnohých činoch z ktorých by som mohol mať dodnes nemalé problémy.

Toto ale nie je to úplne najdôležitejšie. To najdôležitejšie na kresťanstve je fakt, že je to jediná cesta k posmrtnej Spáse. VŠETCI RAZ ZOMRIEME. V smrti je istá spravodlivosť. Každý dostane, čo si zaslúži, či je to dobré, alebo zlé. Kresťanstvo je výťahom do Neba, žiadna iná cesta tam nevedie. Všetky ostatné vedú len do plameňov.

 

The old good times

Kedysi dávno sa stalo, že časť našej rodiny tak akosi prestúpila z Rímskokatolíckej cirkvi. A, bohužiaľ, týkalo sa to aj mňa. Od tej doby už pretieklo Váhom vskutku veľa vody a ja som si dal svoje záležitosti postupne do poriadku (a za mnohé som vďačný aj miestnemu pánovi farárovi).

Posledné roky sa mi darilo chodievať do kostola a na sv. prijímanie hneď tri krát týždenne: väčšinou v utorok ráno, piatok večer a, samozrejme, v nedeľu. Na spovede som chodieval v priemere raz za dva týždne, vždy v utorok ráno. Neraz som býval v kostole zďaleka najmladším človekom (mimo miništrantov, no ani tí neboli vždy) a miestne babičky sa na mňa vždy nepríjemne usmievali.

V kostole boli teda neraz len dôchodcovia, bývala tam zima, tma, šero, človek si musel privstať, inokedy som ledva doletel z práce a naotočku som doslova utekal na omšu bez oddychu, bez jedla a hlavne bez kávy. Kým som sa dostal späť domov, bol som od hladu doslova zoslabnutý a nedostatok kofeínu v mojich žilách bol horší ako dehydratácia.

Ale mal som tie roky rád. Do kostola som chodieval rád. Spovede mohli byť trochu nepríjemné, ale cítil som sa po nich povznesene a oslobodene. Sväté prijímanie mi dodávalo vnútorný pokoj, silu, zdravé sebavedomie a životnú rovnováhu. Nemal by som po ňom strach ani z náhlej smrti, ani z nikoho a ničoho, nech by to bolo akokoľvek zlé. Jesenné podvečerné počasie po omši s jemným vánkom a listím poletujúcim vo vzduchu bolo jednoducho úžasné.

No toto všetko sa znenazdania skončilo.

 

2020

Koncom roka som si urobil krátky sumár: od marca 2020 som bol na sv. spovedi a na sv. prijímaní – a teraz pozor – JEDEN JEDINÝ KRÁT.

Jeden Jediný Krát.

Raz.

Do istej miery za to mohli lockdowny a obmedzenia počtu. Ale najviac za to mohlo všadeprítomné „prijímanie na ruku.“ Iste, babičky s tým nemali problém, ani ostatné mladšie generácie, ani prisluhujúci, podávatelia, pán organista, susedia a susedky… vlastne s tým nemal problém vôbec nikto. Len ja.

Sväté prijímanie je živý Ježiš Kristus. To je 2000-ročná dogma. Možno sa to tak nezdá, možno s tým niekto nesúhlasí, možno v to už väčšina veriacich neverí, ale JE TO TAK. Ja som sa vždy k svojmu Bohu snažil pristupovať najzodpovednejšie, ako som vedel. Ešte v škole ma učili, že Tela Pánovho sa smú chytať len vysvätené ruky kňaza. Na zmar nesmie vyjsť ani jediná omrvinka.

Teraz sa dozvedám, že ma vlastne učili starí kňazi zle. Že Božie telo môže chytať hocikto, hocikde, hocijako, možno si ho brať so sebou do lavíc, ako cukríky. Omrvky? Žiaden problém – ako hovorí farár Vittek, „netreba ich hľadať mikroskopom.“ Áha.

A sú tu ďalšie záležitosti: neprísť v nedeľu, alebo v prikázaný sviatok na omšu bol za „starých čias“ ťažký, ba smrteľný hriech. „Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil“ je tretie prikázanie – stojí NAD Nepokradneš, Nezosmilníš a Nezabiješ. Ak by ste zomreli a neboli by ste vyspovedaní z tohto hriechu, Nebo by ste nikdy neuzreli.

Dnes? Pfuf. Vypínajú nám ešte aj vonkajšie reproduktory, aby sme náhodou nestáli pri kostole, keď už je v kostoloch to obmedzenie počtu veriacich (ani nie zákaz!!!). Aj babičky sa už na mňa inak pozerajú – už sa neusmievajú; mračia sa. Akoby hovorili „prihlásil sa ten chlapec v online formulári?“ (POZN: nikdy sa online neprihlasujem), alebo „on nám tu zaberá miesto, ktoré mohla mať jedna z nás! Možno nabudúce zaberie aj to moje!“

Znie to neuveriteľne, ale v roku 2020 som chodil do kostola TAJNE, na miesto ktoré len ja poznám, aby ma nikto nevidel – a nevyhodil.

Skrátka: nechodiť v nedeľu do kostola už nie je ani ten najmenší hriech. Pán biskup povedali. Hmmm… možno za chvíľu nebude hriech ani to „nezosmilníš.“ Vláda SR by s tým určite nemala problém, veď nejedna vedecká štúdia hovorí o tom, aké „zdravé“ a „prospešné“ je pravidelne striedať partnerov.

 

 K tomu sv. prijímaniu

Ten jeden krát, čo som sa dostal ku sv. prijímaniu bolo v Nitre na latinskej svätej omši. Tam s klasickým podávaním do úst problém nemajú. Dokonca existuje petícia 65 poľských vedcov hovoriaca, že prijímanie na jazyk je ešte bezpečnejšie než na ruku! KBS to ale nezaujíma. Kdežéé. Nie. Oni radšej budú perzekvovať a ohovárať kde-tade kňazov vysluhujúcich latinské omše. Lebo sú iní. Lebo sa snažia byť verní Kristovi najlepšie ako vedia. A úbohá KBS musí poslúchať… koho vlastne? Vládu? Vážne? Ja som myslel, že je podriadená Rímu a Rím zas Bohu. Komu je podriadená vláda SR? 5 miliónom obyvateľov Slovenska. Koľkí z nich sú aj skutočne veriaci katolíci a podľa zbožnej viery volili? Kedysi sa Cirkev právom odmietala podriaďovať aj katolíckym kráľom. Teraz na všetko prikyvuje premiérovi sekulárnej (a možno aj slobodomurárskej) republiky a ide ešte aj dobrovoľne a hrdo propagovať nikým neodskúšané narýchlo zmiešané Covid- vakcínky. Wow.

 

VLKovia – hanba Slovenska a miestnej cirkvi

V roku 2020 som neustále registrovali troch mužov, ktorí robili všetko pre to, aby Katolícku cirkev na Slovensku zavrhlo čo najviac stále ako-tak veriacich mladých ľudí. Zhodou okolností, všetko sú to kňazi: o. Vittek (a.k.a. mikroskopman), o. Lettrich a o. Kramara –  inak hlavný hovorca KBS.

Všetci traja sú inak vítanými hosťami v rôznych kresťanských médiách.

Ak navštevujete latinské omše – právoplatne uznané pápežom Benediktom XVI v roku 2017 – tak máte “vážne doktrinálne problémy, ktoré sa týkajú problematického chápania Tradície Cirkvi” (o. Vittek), prípadne ste “oportunisti” (o. Lettrich).

Ak máte podobný problém s prijímaním na ruku, ako ja, tak odmietate “poslušnosť svojim autoritám, keď Eucharistiu na ruku v súčasnej situácii podávať nechcú.” (o. Lettrich), prípadne trpíte “rigídnosťou a nepravou nábožnosťou” (o. Vittek).

Ak čítate inak úprimne katolícky web christianitas.sk, pre ktorých poskytlo svoj rozhovor už mnoho biskupov a prelátov, tak čítate konšpirácie. (o. Kramara)

Títo páni si hovoria „pastieri Cirkvi?“ Mne pripomínajú skôr VLKOV, čo rozháňajú už aj tak značne zdecimované stádo. Nech idú a nech povedia to isté grékokatolíkom, čo hovoria o tradičných kňazoch. Nepovedia. Sú to zbabelci, čo útočia na slabších a tých, čo sa nemajú ako brániť. Namiesto toho aby robili niečo užitočného, ako napríklad hlásali neveriacim Krista ukrižovaného.

 

Mladí si v roku 2020 našli iné zábavky ako kostol

Ako sme si ukázali vyššie, do kostola už chodiť nemusia (Hurááá, DIŠPENS!), ba vôbec tam nie sú vítaní (mračiace sa babičky a páni kostolníci vypínajúci vonkajšie reproduktory…).   A tak sedia doma pri veľkých žiarivých skrinkách. Môžu v nich pozerať seriály ako:

Vikingovia

Barbari

Slovania (coming soon)

 

Môžu hrať hry ako:

Assassin’s Creed Valahalla

God of War

 

Môžu si čítať knihy ako:

Návrat Slovenov v duchu a slove (Žiarislav Švický)

Vládca vlkov (Juraj Červenák)

 

Inak povedané – môžu sa kŕmiť toľkým pohanským materiálom, ako žiadna iná generácia od vzniku nášho národa. A nie, drahá KBS, pohania kresťanov naozaj nemali v láske, len si pustite aspoň jednu časť tých Vikingov (odporúčam niečo zo 4.-5. série).

Ja o seba nemám strach, moja viera je pevná. Ale títo ostatní sa vám už do kostolov nevrátia. Iba ak ich vyrabovať. Vám nie je ľúto týchto možno naveky stratených mladých duší?

V roku 2020 sa kresťanstvo na Slovensku ocitlo nielenže v totálnej izolácii, ale v totálnej demolácii.

V roku 2020 sa slovenskí kresťania nečakane ocitli vo vojne, ktorú sami nezačali. A nepriateľ – vonkajší aj vnútorný – ich chce pripraviť o všetko: sv. prijímanie, prejavy úcty k Bohu, omše, spovede, aj o Večný život.

A už v prvom dni roku 2021 sa táto zúrivá vojna proti nám, úprimne veriacim katolíkom, ktorí túžia po spáse svojej aj druhých, len vystupňovala.

Ale Pán sa dlho urážať nenechá. Ani otvorenými nepriateľmi, ani skrytými vlkmi. Aby slovenské duchovenstvo ešte nebolo udivené, až sa na obzore zjavia novopohania. Možno aj ti tradiční “oportunisti” budú nakoniec dobrí na zaistenie ich vlastnej bezpečnosti. 


Spread the love