Apoštol veľkomesta – POVIEDKA!

Dr. Carl SONNENSCHEIN

(1876 – 1929)

Kratučká poviedka je z knihy „Moje veľké vzory,“

(zostavená N. Stryczekom, 1991)

Berlín po 1. Svetovej vojne.

Z frontu už síce neprichádzali úmrtné oznámenia a transporty s ranenými, ale aj tak ľudia nepociťovali ozajstnú radosť. Na nemecký národ a na obyvateľov Berlína tvrdo doliehali následky prehratej vojny . Hospodárstvo bolo zruinované. Mnohí si nemohli nájsť prácu a tak im chýbali peniaze aj na to najnutnejšie. Následkom boli hlad a bieda. V tomto ťažkom čase sa každý usiloval prežiť akýmkoľvek spôsobom.

Ale kto pomôže tým, ktorí si nevedia pomôcť sami? Dr. Carl Sonnenschein, katolícky kňaz, videl túto biedu. A chcel sa jej dostať pod kožu aj keď sa to zdalo bezvýsledné – jediný muž proti toľkej biede. Ale lepší jeden, ako nikto. Na veľkom nájomnom na Georgstrasse č. 44 zriadil na 2. poschodí úrad. Sem k nemu mohli prísť všetci, ktorí potrebovali pomôcť, bez ohľadu na to, kto boli. Chcel byť „kotvou pre všetkých.“

Sonnenstein sedí v úrade. Za sebou má mapu Berlína, pred sebou dva telefóny – nenahraditeľnú pomoc pri práci. Písací stôl je preplnený listinami a kartotečnými skrinkami. Má silnú a pevnú postavu. Veľké modré oči na každého priateľsky žiaria. Pre každého si nájde čas, i keď je stále „na ceste.“ Srdce dáva všetkým, ktorí sú vyplavení na breh veľkomesta; ak ide o ľudí, ktorí potrebujú pomôcť, zasadí sa o nich a plný energie sa ponad všetko prenáša. Medzi ľuďmi nerobí rozdiel, pre neho sú všetci rovní: tí najvyššie i tí najnižšie postavení, všetci sú jeho bratia a sestry, aj keď sú skazení.  Nikoho sa nepýta, z akej krajiny pochádza, či k akej viere prináleží. Stačí ak vie, že človek trpí, a vtedy patrí k nemu, a keď je treba, ide aj žobrať, aby mu mohol pomôcť.

Jeho sekretárka – grófka, ktorá túto službu vykonáva z čistého ľudského priateľstva, práve privádza do miestnosti muža stredného veku. Je na ňom vidieť, že je vzdelaný a že je vo veľkej núdzi. Sonnenschein prebehne očami po vyplnených kartách.

„Čím vám môžem poslúžiť?“

„Som lekár, mám ženu a tri deti. Nemám ordináciu a nemám prácu. Som v koncoch, prosím vás o pomoc!“

„Koľko máte rokov?“

„Tridsaťpäť! Študoval som v Kolíne a v Heidelbergu. Povedali mi, že v Berlíne by som mal väčšiu šancu. Dodnes som nič nenašiel. Je to zúfalé! Bývam v jednej izbe a v kuchyni a nemám žiadne vyhliadky na stále miesto. Ale ja musím, musím pracovať!“

„Zavolám do niekoľkých nemocníc. Opýtam sa lekárov, či by pre vás nemali prácu.“

Zavolal vrchného lekára. Ten však povedal: „Je mi veľmi ľúto, nemám žiadne voľné miesto. Rád by som vám pomohol. Možno kolega v Gertraudene má niečo voľné.“ Ale nemal ani on, ani ďalšie tri-štyri nemocnice. Potom Sonnescheinovi niečo napadlo.

„Dnes ráno som dostal list od riaditeľa továrne na mäso. Hľadá soličov mäsa. Nechceli by ste začať s touto prácou? Najprv si niečo zarobte a potom uvidíme, čo ďalej. Na váš prípad celkom určite nezabudnem.“

Lekár, ktorý hľadal prácu, súhlasil. Sonnenschein napísal pár riadkov a pri lúčení dal lekárovi do rúk bankovku a dobropis, na ktorý si mohol mesiac vyberať potraviny v celkovej sume tridsaťpäť mariek.

„Tieto dobropisy mi dala jedna veľkoobchodníčka. Keby som ich nemal, často by som nevedel, ako ďalej!“

Ďalší je robotník. Vyzerá úplne bezradne a zmätene, ako odsúdený.

„Čo vás ku mne privádza? Ste chorý?“

Robotník hovorí koktavo, bezradne a veľmi zahanbene.

„Pán doktor… ja som… peniaze… spreneveril. Šéf… to už teraz vie. Chce ma… udať. Pán doktor, je to… tristo päťdesiat mariek. Moja rodina… to ešte… nevie.“

Sonnenschein sa zľakne, sústredí sa. Na čelo mu vystúpi pot. Pevne pozrie na muža, ruky sa mu chvejú.

„Stavili ste sa?“

„Áno. Prehral som. Hrozne ma to mrzí. Musím so všetkým skoncovať. Oh, moja žena, moje deti!“

Sonnenschein mu prikazuje: „Choďte zatiaľ vedľa, ja vás zavolám. A okrem toho, tak rýchlo sa skoncovať nedá, rozumiete?“ Berie slúchadlo a vytáča číslo. Na druhom konci je veľmi zaneprázdnený obchodník. „Tu Sonnenschein, dobrý deň. Povedzte, ako stojí vaša pokladnica?“

Obchodník odpovedá: „Vôbec nijako. Práve sa chystám vyhlásiť bankrot!“ Ale smeje sa pritom, pretože doktora dobre pozná.

„Tak teda peniaze nemáte, to nič. Ale máte úver. Požičiate si 350 mariek. Musím tie peniaze zohnať pre jedného úbožiaka, inak sa stane nešťastie a tomu treba zabrániť. Keď tie peniaze do dnešného večera zaplatíme, zachránime toho muža pred väzením.“

„Má rodinu?“

„Áno, hrozné! Dokonca veľmi váženú rodinu. Tá sa nesmie nič dozvedieť. A potrebujem pre neho ešte aj miesto. Prvý krát v živote padol a veľmi toho ľutuje. Pri vašich stykoch by ste mu mohli obstarať miesto!“

Obchodníkova odpoveď už znie rozhodnejšie: „Peniaze si príďte vziať o pol hodiny. Dovtedy ich dám dohromady. Ale o mieste nič neviem. Neskôr sa o tom porozprávame!“

Sonnenscheinovi sa uľavilo. „Ďakujem vám mnohokrát! Pošlem k vám sekretárku. Tisíckrát vám ďakujem. Dovidenia!“

Neskoro popoludní bol Sonnenschein veľmi unavený. Navštívilo ho veľa ľudí, veľa z nich si posťažovalo na svoju núdzu. Vystrčil hlavu z dverí svojej kancelárie a povedal: „Nevyrušujte ma. Nechajte ma desať minút samého.“ Potom si ľahol na tvrdú podlahu a spal. Zažili sme to častejšie. Po dobrej polhodine vyšiel Sonnenschein z kancelárie , vošiel do čakárne a zavolal všetkých, ktorí na neho ešte čakali. „Žiaľ, musím odísť. Poďte, prosím, so mnou, rozprávať sa budeme u priateľov.“

Ľudia na seba začudovane pozerali. Jeden druhého nepoznali. On sám nepoznal nikoho. Pestrá skupina mužov a žien. Ešte ostalo jedenásť osôb. Ostatní sa rozhodli prísť inokedy.  Do električky nastúpili na zastávke Friedrichstrasse. Sonnenschein spočítal ľudí a platil. Na stanici Berlínsky západ všetci vystúpili a išli kus cesty peši v živom rozhovore, až zastali pri bráne jednej vily. Sonnenschein zazvonil a povedal veľmi prekvapenej domácej pani: „Milostivá pani, všetci sme hladní. Určite nás nasýtite.“ Milostivá pani bola v najlepších rokoch. Pozrela trochu udivene na dvanásť osôb a potom sa tomu „hroznému prepadu“ usmiala:

„Vie Boh, milý doktor, že na toľkých ľudí nie som pripravená. Mám ovocie a nejaké placky.“

„To nič, len nám dovoľte vojsť. My už niečo nájdeme!“ povedal presvedčivo Sonnenschein.

Všetci poslušne vošli dnu za doktorom. Čoskoro boli v pekne zriadenom salóne , pomocníčka v domácnosti im pripravila stoličky. Otváral skrine, objavil dve krabice s keksami a triumfálne nimi mávajúc , priniesol ich do salónu. Všetko rozdelil, akoby bol domácim pánom. Medzitým poslala domáca pani pomocníčku na nákup. Prišla s chlebom, maslom, salámou, syrom, reďkovkami, štyrmi fľašami vína a niekoľkými fľašami limonád. V kuchyni sa aj domáca pani obetavo ponáhľala na príprave studenej večere. Všetci sa nasýtili.

Sonnenschein žartoval raz s tým, raz s oným, chlapčensky sa usmieval na domácu paniu a hovoril: „Kytica kvetov príde zajtra! Vidíte, milostivá pani, ako sa moji priatelia radujú!“ Tomu, čo sedel najbližšie, sa prihovoril: „Kedy ste naposledy jedli také dobré chleby s maslom?“

Bol to študent. Povedal: „Ani pri najlepšej vôli neviem. Ale je to už dávno.“

„Počujete, milostivá pani! Je dobré, keď moji návštevníci sami pocítia dobrotu ľudí. Mnohí z nich už ani nevedia, že dobrí kresťania ešte existujú. S najväčším úsilím dosiahneme to – keď to dobre pôjde – že si zachováme holú existenciu. V tisícoch ľudí hlad zožiera celého ducha. Je len jedna slušná cesta – cesta duševnej chudoby. Máš milovať svojho blížneho. Táto povinnosť je taká dôležitá ako sebaláska. A o tej láske k blížnemu sme sa tu dnes dozvedeli najkrajším spôsobom.“

Dušpastier sa veľkosvetsky lúči s dobrou domácou paňou a všetci návštevníci, srdečne ďakujúc, sa ukláňajú. Spoločnosť s veselou mysľou odišla a doslova sa zavesila Sonnenscheinovi na päty až po Friedrichstrasse. Tam ich vyzval, aby ho so svojimi prosbami navštívili druhý deň, pretože dovtedy sú sýty.

Maria Groteová