Ak o niekom platí, že doma si ho nevážia, no v zahraničí je nesmierne obdivovaný, tak to bude posledný cisár Rakúsko-Uhorska, Karol I. Habsburský
Karol sa narodil 17. Augusta 1887 a pôvodne vôbec nemal byť cisárom, keďže bol z bočnej vetvy Habsburgovcov. Na tróne bol František Jozef a ďalší v poradí mal byť jeho syn, Rudolf. Lenže Rudolf, 30-ročný čakateľ na trón, sa za mimoriadne hanebných okolností zastrelil… spolu so svojou milenkou, len 17 ročnou barónkou Mary Vetserovou. Napriek tomu, že bol Rudolf ženatý s belgickou princeznou Štefániou, „miloval“ práve Vetserovú a keď si konečne uvedomil, že si ju nikdy nebude môcť vziať, „romanticky“ sa dohodli na spoločnom odchode z tohto sveta. Rudolf po poslednej spoločnej noci najprv zastrelil svoju milenku a potom obrátil zbraň proti sebe.
Potom, čo si jediný syn Františka Jozefa a jeho manželky Sisi vzal život, nárok na trón pripadol Františkovi Ferdinandovi d’Este. Ten však zahynul rukou atentátnika Gavrila Principa, čím sa zároveň rozpútala 1. svetová vojna.
Od tohto okamihu bolo jasné, že až staručký dosluhujúci cisár zomrie, jeho nástupcom sa stane práve Karol. Zaujímavé je, že Karolovi tento „údel“ niekoľkokrát predpovedal pápež Pius X., neskôr vyhlásený za svätého, a to napriek faktu, že Ferdinand d’Este bol stále živý, zdravý a plne sa pripravujúci na svoje budúce veľké reformy ríše, ktoré však nikdy nemali prísť.
Karol I. cisárom
Prvú svetovú strávil Karol na fronte – povolaním bol vojak s hodnosťou generálmajora a pravidelne navštevoval svojich vojakov. Ich biedny stav sa ho mimoriadne dotýkal a v rámci svojich obmedzených možností sa im snažil pomáhať, ako vedel. Pod jeho velením pôsobili aj naši deduškovia a to na talianskom a neskôr ruskom fronte. 21. novembra 1916 prišla z Viedne smutná správa: František Jozef umrel…
Po štátnom smútku a veľkolepom štátnom pohrebe zosnulého Františka Jozefa sa stal Karol automaticky vladárom Rakúsko-Uhorskej ríše a za kráľa Uhorského kráľovstva bol zas korunovaný 30. decembra 1916. Od tohto momentu sa nový panovník snažil robiť všetko pre to, aby brutálnu 1. svetovú vojnu nejako zastavil čo možno najskôr. Najprv sa obrátil na spojenca Rakúsko-Uhorska, Nemecko. Tomu sa však v prvej polovici roka 1917 na frontoch relatívne darilo a verilo si v celkové víťazstvo. Z tohto dôvodu hocijaké rokovania o mieri rezolútne a tvrdohlavo odmietlo. Naopak, ešte zostrilo svoju totálnu ponorkovú vojnu v Atlantiku.
Karol to teda skúsil inak, ďaleko riskantnejšie. Rozhodol sa podať návrh na separátny mier nepriateľom „centrálnych mocností,“ Francúzsku a Británii. Samozrejme, poza chrbát Nemecka. Zdalo sa, že by to mohlo zafungovať, vlády oboch mocností predbežne súhlasili s tajnými rokovaniami. Potom sa ale veci začali komplikovať: Francúzi požadovali navrátenie územia Alsaska-Lotrinska o ktoré prišli v 19. storočí na úkor Nemecka. Za takýchto okolností hrozilo, že keby s touto požiadavkou Karol súhlasil, de-facto by prešiel na nepriateľskú stranu a Nemci by jeho ríšu celkom určite vojensky obsadili. Karolovi bolo jasne povedané, že v takom prípade by nemohol od Francúzov ani Britov očakávať žiadnu vojenskú pomoc.
Obr.: Karol so svojou manželkou Zitou. Fotografia je pravdepodobne z ich návštevy Bratislavy
Ďalšou tvrdou ranou bolo, že západné štáty o týchto rokovaniach informovali Taliansko. Taliani v tom čase mali mimoriadne agresívne územné nároky voči Rakúsko-Uhorsku. Je síce pravda, že na týchto územiach žili ľudia hovoriaci po taliansky (a niekde ani nie!), no historicky na tieto územia Taliansko nemalo žiaden spravodlivý nárok. Karol by bol ale ochotný obetovať za mier aj toto. Keď však do „Veľkej vojny“ vstúpili už aj Spojené Štáty Americké, bolo jasné, že rokovania o separátnom mieri definitívne stroskotali. Západné štáty s takouto novou silou už nemali záujem o uzmierenie, ale o totálnu porážku Nemecka a jeho spojencov.
Po vojne
To už sa ale blížil pomalý koniec Veľkej vojny a bolo to práve v jej závere, kedy sa mocnosti definitívne priklonili k názoru, že by sa Rakúsko-Uhorsko malo rozpadnúť. Tak sa, samozrejme, aj stalo. Karol skončil v exile vo Švajčiarsku s veľmi obmedzenými zdrojmi. Parlament ČSR ho dňa 14. novembra 1918 dokonca slávnostne zosadil. Spolu s ďalšími krajinami ponúklo Československo poslednému cisárovi lukratívnu dohodu: Karol sa odmietol oficiálne vzdať nároku na trón „svojich národov“ (ako hovorieval). Namiesto toho sa len „zriekol účasti na štátnych záležitostiach.“ To však znamenalo, že by sa mohol Karol I. na „trón“ opäť niekedy vrátiť a tak si ho chceli nástupnícke štáty „podplatiť“ aby sa zriekol celkového nároku na vládu v nových stredoeurópskych štátoch. Za to by dostal tučné odškodné z ktorého by mohol žiť veľmi dlhú dobu. Karol totiž postupne začal pociťovať finančné nepríjemnosti.
Karol I. Habsburský ale ponuku odmietol.
Namiesto toho vypočul volanie pápeža Benedikta XV. Nie všetky národy bývalého Rakúska-Uhorska sa tak uchytili ako Československo. Rakúsko, ale najmä Maďarsko boli enormne nestabilné, v krajinách dennodenne prepukali stávky a hrozila v nich komunistická revolúcia, keďže „červení“ boli krátko po vojne v móde. Benedikt vyzýval posledného Habsburga aby situáciu nejako zachránil a nedovolil, aby jeden z „jeho národov“ upadol do osídel komunizmu. Zosadený cisár pápežovu výzvu uposlúchol a až na dvakrát prišiel do Maďarska dúfajúc, že tam nájde dostatok podporovateľov, ktorí by ho znovu dosadili do kráľovského úradu, ktorého sa predsa nikdy nezriekol, aj keď mu za to ponúkali veľké peniaze. Ale maďarské vládnuce vrstvy ho dva krát odmietli.
Karol sa potom s rodinou uchýlil na malý portugalský ostrov Madeira, kde žili vo veľkej chudobe. Ich dom nemal poriadne zatepľovanie a Karol čoskoro dostal zápal pľúc. Karol I. Habsburský, posledný cisár päťstoročnej Habsburskej ríše, podľahol svojej chorobe 1.apríla 1922 vo veku nedožitých 35 rokov.
Blahoslavený Karol I. – v cudzine obdivovaný a milovaný
Karol sa na smrteľnej posteli vyjadril, čoby verný a poctivý katolík, že svoje strašné utrpenie obetuje za to, „aby sa jeho národy (jedného dňa) opäť spojili“ a „za mier (vo svete).“
Na cisára sa, kupodivu, vôbec nezabudlo… aj keď ho ľudia spomínajú najmä v cudzine. Po svete dnes vznikajú rôzne tradičné katolícke a monarchické hnutia, ktoré vnímajú Karola I. Habsburského ako vzor čnostného panovníka, ktorý išiel až na hranu svojich možností, aby zachránil svoje národy pred skazonosnou vojnou. Od Texasu a New Yorku až po Japonsko a Filipíny sa dnes konajú rôzne akcie a podujatia, ktorých cieľom je povedať Karolov príbeh a uctiť si jeho hrdinstvo.
Najväčšej pocty sa však Karolovi dostalo v roku 2004, keď ho vtedajší pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného za jeho prácu na dosiahnutí mieru a úctyhodnú zbožnosť. A my na Slovensku namiesto blahoslaveného Karolka obdivujeme vojnového zločinca Tisa!
Neexistuje žiadna iná osoba našej histórie, ktorá by bola ďaleko za našimi hranicami na západ aj východ tak obdivovaná ako blahoslavený Karol I. Habsburský.
Karol a Slovensko
Karola sa jeho národy hanebne zriekli a potom sa stalo presne to, čomu sa tento zbožný panovník snažil tak veľmi zabrániť – všetky, až na Rakúsko, padli do siete svetovej komunistickej ríše a to na celých štyridsať rokov. Aké paradoxné! Skoro akoby šlo o odplatu Nebies za to, ako sme sa ku svojmu Bohom vyvolenému panovníkovi zachovali.
Ale aj u nás sa začínajú časy meniť. Aj pod vplyvom zahraničia vznikajú prvé malé spoločenstvá – či už katolícke, alebo monarchistické (zväčša však oboje) – ktoré sa s Karolovým príbehom oboznamujú a pomaly o ňom začínajú hovoriť. Stále je však pred nimi veľa práce, veď bežnému Slovákovi meno Karol I. (na rozdiel od Márie Terézie) nič nehovorí a ešte dlho hovoriť nebude. Ale aspoň sa začalo.
A ozaj, je možné, že by mohla byť niekedy v budúcnosti Habsburská monarchia opäť obnovená, ako si to jej posledný cisár želal? Ja si myslím, že áno – že po nejakej katastrofe sa ľudia azda zasa obrátia k Bohu a ten ich požehná vladárom, ako to vždy robil (až kým ľudia v Boha veriť prestali, jeho kráľov vyhnali a zvolili si prezidentov, ktorých aj tak stále nenávidia) – a pokojne to môže byť nejaký prapravnuk Karola I. Habsburského!
Kniha "Svätci a hriešnici" 
