Nielenže Pekelné brány Cirkev nepremôžu; musí to byť Cirkev, kto premôže Pekelné brány.
Michael J. Matt, novinár
Keď pápež Urban II. v roku 1095 vyzval na 1. križiacku výpravu a oslobodenie mesta Jeruzalema spod moslimskej nadvlády, udal tým smer, ktorým sa mala Ecclesia militans (cirkev bojujúca) vydať nasledujúce dve storočia. Nech to znie akokoľvek zvláštne, snahu o opätovné ovládnutie tohto svätého miesta malo katolícke spoločenstve ešte dlhé storočia potom, čo noha posledného križiaka opustila územie Palestíny. Dnes sa na tento oprávnený nárok zabudlo azda aj vo Vatikáne, ale pravdou je, že ako bude svet svetom, ako bude Cirkev Cirkvou, vždy bude existovať. Keď v budúcnosti dôjde k opätovnému obnoveniu katolíckej viery v národoch, hneď tretím cieľom po záchrane národov a obnove katolicizmu v nich bude opätovné získanie mesta Jeruzalema pre neokatolícke spoločenstvo.
Dnes už takmer nikto nechápe nevyčísliteľný význam, aký Jeruzalem pre katolicizmus má. Jeruzalem je miesto, po ktorom chodili nohy Boha. Božie nohy sa nedotýkali ani rímskych ulíc, ani námestí v Konštantínopole, ale kráčali po prašných cestičkách tvoriacich Jeruzalem. Ježiš Kristus nekázal v Hagii Sofii, ani v Chráme sv. Petra. Ježiš Kristus kázal vo veľkom židovskom chráme v Jeruzaleme. Ježišovi tŕňovú korunu nenasadili vo vatikánskych palácoch, nasadili Mu ju v paláci poncia Piláta v Jeruzaleme.
Dnes existujú len dve biblické mestá. Rím, kde svoju mučenícku smrť podstúpili sv. Peter a sv. Pavol, je tým druhým. Jeruzalem, kde svoju mučenícku smrť podstúpil Bohočlovek Ježiš Kristus – je prvým. Kristova smrť na kríži je pre nás existenčne dôležitá z dvoch dôvodov:
1)Proste preto, lebo Ježiš Kristus je skutočným Bohom, Stvoriteľom neba a zeme, Stvoriteľom nás, ľudí, Stvoriteľom všetkých hviezd, celého kozmu, Stvoriteľom viditeľného aj neviditeľného
2)Jeho smrť nám otvorila brány Neba – bez Kristovej smrti na kríži by sme po smrti mohli skončiť len na jedinom mieste: v Pekle. Všetci starovekí izraelskí svätí skončili v Pekle, až kým ich zosnulý Ježiš neprišiel vyslobodiť. Vďaka Jeho Obete máme my dnes nádej, že azda budeme hodní získať svoje miesto v Raji. Preto ako ukrižovaného zobrazujeme len Ježiša Krista, aj keď šlo o pomerne bežný spôsob popravy človeka.
Jeruzalem je skrátka pre katolicizmus minimálne rovnako dôležitý, ako Rím. Možno dokonca dôležitejší.
Katolícka cirkev sa nároku na Jeruzalem nikdy nevzdala
Existujú zmienky, že pápeži sv. Pius V. a Gregor XIII. snívali o obnove katolíckeho Jeruzalemského kráľovstva takmer tristo rokov po poslednej križiackej výprave. Pius V. bol pápežom, ktorý založil Svätú ligu (Liga Sancta), ktorej loďstvo v bitke pri Lepante porazilo lode tureckého Sultána Selima II. Pius ako aj jeho nasledovník potom chceli vo vojne pokračovať aj naďalej až kým by neoslobodili Svätú zem. Bohužiaľ, Benátska republika – vlastník nemalého počtu plavidiel – sa radšej rozhodla pre výhodný a výnosný mier s nielen mocnou, ale hlave bohatou Osmanskou ríšou.
Niečo podobného sa občas hovorí aj o sv. Jane z Arku, aj keď v tomto prípade sú to asi skôr len domnienky. O Jane sa hovorí, že jej túžbou nebolo len oslobodiť Francúzsko spod anglickej nadvlády, ale po úspešnom zavŕšení tejto misie chcela pokračovať v bojoch naďalej až kým by od neveriacich neoslobodila sväté mesto Jeruzalemské. V každom prípade overenou pravdou je, že sa Jana listom vyhrážala českým husitom, že ak nezanechajú svoje falošné učenia a nenavrátia sa späť ku katolíckej viere a ak bude Jana môcť – bola v tom čase totiž už vo väzení – príde, a ako nepriateľov Boha ich zničí. Je ľahké si predstaviť, že keďže Jana uvažovala aj o takejto misii, možno sa zasnívala o tom, že by sa stočila rovno na Turkov ohrozujúcich dnešné južné Slovensko a hnala ich pokojne až za Jeruzalem…
Znovuzískanie Jeruzalema pre katolicizmus nemusela byť nutne vojenská akcia. V jednom z čísel slovenských Národných novín vydávaných S. H. Vajanským na prelome 19. a 20. Storočia je zmienka o spoločnom liste biskupov a kardinálov pápežovi Piovi IX. Biskupi pontifa žiadajú, aby vyzval židovský národ k prijatiu Ježiša Krista za Boha a aby sa hromadne obrátil na katolicizmus. Samozrejme, Rímu nikdy neostali utajené sny židovského obyvateľstva o návrate do rodnej krajiny.
Rovnako tak je doloženým faktom aj to, že si európski katolícki panovníci ponechávali titul „kráľ Jeruzalemského kráľovstva,“ aj keď tento štátny útvar zanikol s pádom Jeruzalema. Hoci kráľ Guy z Lusignanu stratil Jeruzalem už v roku 1187, titul si ponechal dúfajúc, že raz na trón opäť zasadne, keď sa križiakom podarí mesto opätovne ovládnuť. Pre nás na Slovensku môže byť zaujímavým faktom aj to, že titulom „kráľ Jeruzalema“ sa pýšil aj posledný cisár Rakúsko-Uhorska – Karol I. – ktorý nastúpil na trón až v roku 1916! Katolícki panovníci ani Katolícka cirkev sa nároku na mesto Jeruzalem nikdy nevzdali.
Vieme, že Jeruzalem raz opäť bude katolícky
Žijeme v dobe nielen úpadku viery, ale úpadku celkovej katolíckej kultúry a filozofie. Panna Mária vo Fatime nám však sľúbila, že nakoniec bude jej Nepoškvrnené srdce triumfovať a po katastrofe z ruín starého bezbožného sveta povstane svet nový – ktorý sa opäť obráti ku kresťanskému Bohu.
Ako v jednom zo svojich videí vysvetľuje teológ Dr. Taylor Marshall, pred úplne posledným súbojom Katolíckej cirkvi – s biblickým Antikristom – bude vo svete niekoľko znamení predznamenávajúcich skorý výstup tohto muža hriechu. Jedným z týchto znamení bude aj to, že celý židovský národ prijme Ježiša Krista za skutočného Syna Božieho.
Samozrejme, spolu s nimi sa katolíckym stane aj ich hlavné mesto – Jeruzalem, pretože
Kniha "Svätci a hriešnici" 
